3 dni do štartu: Poprad - Alta
Poprad. Utorok 16. júna. Osem hodín ráno. Tri dni do štartu. Bicykel mám zabalený v krabici. Včera som zistil, že Norwegian Airlines má nižší váhový limit na bicykel ako Ryanair takže časť vecí prekladám do starého batohu, ktorý nechám potom v Alte. Cestovná horúčka na plné obrátky. Stres zapíjam ranným filtrom a z okna pozerám na Slavkovský štít, môj obľúbený. Rozmýšľam o tom čo sa deje v práci. Rozmýšľam o tom aké to bude. Lietadlo do Osla odlieta o 12:45 z Krakowa. Mierne ma pobolieva hlava z večerného piva. Boli sme s chalanmi pokecať v Tatrase. Dlho sa neuvidíme.
Do Krakova na letisko ma vezie brat. My dvaja a vzadu 23 kilová krabica cez pol auta. Som zbalený na mesiac a pol života na bicykli. Pozerám z okna a rozmýšľam. Nebojím sa, nemám stres, taký vnútorný neopísateľný. Je to rešpekt, bázeň. Zároveň sa teším. Bude to masaker. Toto som za posledný mesiac zopakoval asi milión krát. Chcel by som už sedieť v lietadle. Vlastne už by som chcel byť v Osle. Alebo najlepšie už priamo v Alte.
Rozlúčka na letisku. Krabica nalodená. Kontrola za mnou. Sedím a čakám. V telefóne otváram knihu Epiktetos – manuál. Čítam to asi piaty krát. Je to krátke, znova to stihnem kým docestujem do Alty. Povedzme, že je to môj ťahák ako si skonsolidovať život. Čas sa vlečie. Na mobile riešim ešte posledné pracovné veci. Prídu mi tak vzdialené. Košice, Bratislava. Niekde tam za kopcami vzdialené v časopriestore. Už teraz v Krakove. Je zaujímavé ako rýchlo dokáže pocit očakávania niečoho veľkého nahradiť myšlienky, ktorých sa nevieš zbaviť celé dni a zmáhajú Ťa dňom a bohužiaľ aj nocou.
Ani neviem ako a som v Osle. Na letisku z okna pozorujem pristávaciu plochu a lietadlo, ktorým som prišiel. Čakám na jednu krabicu. Kartónovú, po obvode olepenú sivou páskou. Vykladajú ju ako poslednú. Yes. Som v polovici cesty. Je tu aj bike. Super. Do ďalšieho letu mám 5 hodín a čas využívam na návštevu mesta. Vlakom je to približne pol hodiny jedným smerom a to isté späť. Príjemných dvadsať stupňov, letné severské slnko, morský voňaný vánok. Oslo je pekné, zelené, čisté. Toľko elektromobilov ako tu asi inde nenájdeš. Dúhová vlajka visí na každom stĺpe, na každej budove. Budiž. Prechádzam hlavné pamiatky v centre mesta. Je tu pekne. Mysľou som už však niekde úplne inde.
Z Osla odlietame o ôsmej večer. Máme jedno medzipristátie v Tromse. Naposledy som z Tromsa letel do Gdansku keď som sa vracal z Nordkappu v roku 2022 – môj začiatok týchto cyklo dobrodružstiev. Tromso je mesto na ostrove takže ho z oblohy spoznáš z diaľky. V lietadle nás ostáva snáď desať. Z toho dve letušky. Ešte hodinka a sme v Alte. Počas letu pozorujem horské zasnežené masívy, ktoré trčia z mora oblakov. Krásna inverzia. Už sme na glóbe tak vysoko, že slnko sa nechystá zapadnúť.
Na letisku v Alte pristávame o 22:50, je len o niečo väčšie ako to v Košiciach. Také dedinské. S malou dušičkou čakám na krabicu s ďalšími dvoma cyklistami. Len neisto sa dávame do reči. Jeden je náhodný turista a druhý je Václav, pretekár z Čiech. Aká náhoda. Každý si skladáme svoj bicykel a prikladáme prázdne krabice na jednu veľkú kopu krabíc od bicyklov. Zamestnanci letiska dnes musia mať radosť. Cez okno popri skladaní pozorujem počasie – je pod mrakom ale svetla je tu ako u nás cez deň. Poskladať bicykel mi trvá asi hodinu – riadidlá, kolesá, fúkam duše, nastaviť sedadlo, aero-bary, brašňe. Mám všetko. Čo sa týka výbavy, cítim sa pripravený. Nie som úplný nováčik takže už viem čo a ako. Okrem toho sa ale cítim ako malý nepripravený chlapec, ktorý si zase naložil niečo, čo možno nedá. Dávid, na ktorého čaká Goliáš. Myšlienka na najbližší mesiac je sužujúca. To budú problémy ďalších dní. Keď to nevyjde tak to nevyjde. A čo, pôjdem domov. Už len to, že som tu je niečo, čo si môžem vážiť. Dávam si mentálnu facku.
Ubytovanie máme spoločné s Leonom. Na stretnutie s ním sa teším. Nevideli sme sa tri roky. Verím, že nám to nebude drhnúť. Písal, že ide spať a necháva odomknuté. Na bicykli je to päť kilometrov jazdy z letiska. Stres z cesty už opadol. 17 hodín na ceste po miernej opici bolo utrpením, ale som šťastný, že tu som. Cesta za utrpením je utrpenie. Veziem sa s úsmevom na tvári. Teším sa do postele. Vôkol lesnatá krajina s ihličnatými stromami a k tomu kamenné pahorkatiny na pobreží. Mojou košelou prefukuje chladný morský vzduch. K tomu výhľad na fjordy. A to som ráno pil kafé v Poprade. Za dve stovky na koniec sveta. Luxus.
Máme booknutý domček pri mori. Na verande ma víta Leonov bicykel. Je päť minút po jednej. Vonku je svetlo. Samozrejme som o tom vedel z geografie, ale vidieť to na vlastné oči a cítiť to je to diametrálne odlišný zážitok. Taký mindfuck. Potichu otváram a okamžite padám postele.
Cesta je za mnou. Dobrú noc.
Dva dni do štartu - Alta
Vstávam bez budíkov okolo desiatej. Vítam sa s Leonom. Hello brother! Rozhovor ide plynule ako by sme sa videli včera. Z obývačky s krbom máme výhľad priamo na more. Veľmi útulné ubytovanie. Sedíme a preberáme, čo sa udialo za posledné roky. Vyzvedám aký bol Transatlantic row, ktorý vyhrali s partiou minulý rok. Štyria chlapi na malej lodi mesiac spolu na mori – z Kanárov do Karibiku. Štyri hodiny vesluješ, štyri hodiny oddych vrátane spánku. Kadíš do vedra. Psycho. Fyzicky ľahšie ako tieto cyklistiky. Samozrejme neverím. Finalizujem bicykel. Včera na letisku to bolo narýchlo.
Na obed ideme pozrieť do Alty. Nákup, káva, cykloservis. Všade dookola sú tu drevostavby so šedým alebo červeným obkladom. Prefukuje vánok. Vzduch je nasýtený vôňou mora a ihličia. Najviac na mňa zapôsobila čistota. Všade. Už v Osle a aj tu. Na každom druhom dome nabíjačka na elektromobil. Vyzerá to proste ako Nórsko. Inak to opísať nevieš.
V cykloservise stretávame Coena – Dán, ktorému neprišla batožina. Bicykel má. Nechcel by som. Mapuje vybavenie obchodu v prípade, že mu to zajtra nepríde. V duchu sa teším a ďakujem, že ja som prišiel úplne bezproblémovo. Pri káve strávime ďalšie dve hodiny rozhovorom. Prekvapkávaná káva s refillom. V Alte toho nemáš moc, čo robiť. Pár obchodov, prístav. Dobrý štart na turistiku. Je to najsevernejšie letisko v Nórsku, a tým pádom asi aj v kontinentálnej Európe. V zime to tu môže byť zaujímavé na polárnu žiaru.
V potravinách zisťujem, že nezarábam tak dobre ako si myslím a nakupujeme potraviny na najbližšie dva dni – cestoviny, omáčka, k tomu pivko. Nóri si fičia na Mango IPA. Moja krvná skupina. Varíme, kecáme, plánujeme zastávky na trase pretekov a polemizujeme, koľko nám to bude trvať, ako sa pôjde a porovnávame výbavu. Leon odhaduje 20 dní., čo by bolo s prehľadom víťazstvo. Ja mierim na niečo okolo 25 dní. 300 kilometrov denne v priemere. Spomíname na spoločné zážitky spred štyroch rokov. Sľubujeme si, že sa musíme baviť viac.
Po večeri túra na kopec hneď vedľa domu, skalné útesy nad fjordom. O ôsmej večer. Je tu krásne. Viem si predstaviť fungovať tu v lete počas takýchto dlhých dní. Kľudne vieš ísť o deviatej na trojhodinovú – štvorhodinovú jazdu. Nechcem si tu predstaviť zimu, tma celý deň. Popri chodníkoch v lese majú verejné osvetlenie – toľko k tej zime.
Počas zostupu trasou – netrasou zliezame po skalách. Zoskakujem zo skaly ako by ma nečakal najväčší výkon života. Naťahujem si úpon stehna z vnútornej strany kolena. Krása. Boha. Vyčítam sám sebe svoju nepozornosť a nerozvážnosť. Ako by som vrátil čas ? Ako by som to nespravil ? Fuck. No nič, verím, že do štartu to prejde.
Na dom to máme do pol hodinky. Dáme pivko a ideme spať. Mastím chodidlo, mastím koleno, strečing. Dobrú noc kamaráti. Hnevám sa sám na seba.
1 deň do štartu: meeting, ktorý mohol byť aj e-mail
Plán na dnes je jasný – ísť sa previezť, skontrolovať bicykel a poobede na registráciu. Pobrežie Nórska je zvráskavené nekonečnými fjordami. Pobrežné cesty, aspoň tu okolo Alty kopírujú pobrežie. Užívame si to. Bicykel funguje a je pripravený. O ďalšiu starosť menej.
Po dvadsiatich kilometroch sa delíme. Leon ide naspäť do servisu a ja pokračujem okolo Fjordu. Je to tu brutálne. Neopísateľne majestátne. More. Skaly. Krásna cesta, svieži vzduch. Chcem skončiť na polostrove oproti mestu.
Stretávam viacero cyklocestovateľov. Začať na Nordkappe dáva zmysel. Prečo nie. Čo ma, ale zaskočí viac je to, že stretávam bežca s vozíkom zaháknutým okolo pása. Zastavím a dáme sa do reči. Je to Talian. Pýta sa, či môže bežať cez tunel. Kamoško nemám páru, kam bežíš ? Z Nordkappu na Sicíliu. Ti musí …. švitoriť . Veľa šťastia. Fotím si ho zozadu nech si to zapamätám. Zrazu mojich sedem a pol tisíc kilometrov na bicykli neznie ako šialenstvo.
Dnes nás čaká registrácia. Víta ma tu Javier – je to Španiel, s ktorým som pár dní bicykloval pred troma rokmi v Taliansku a jednu noc sme mali spolu ubytko. Objímeme sa. Nevidel som ho tri roky, ale sledujeme sa na instagrame. Pomáha pri registrácii. Jeho angličtina nebola ani vtedy a nie je ani teraz ready na plnohodnotnú konverzáciu. Nevadí. Nejak sa rozprávame a usmievame. Obsah proste vycítiš. A keď nie nevadí. O nič nejde. Zdieľame spolu zážitky. Rozhorčený mi ukazuje fotku zlomeného bicykla – pozor na karbónové bicykle v krabici. V Alte našťastie našiel servis, kde mu to opravia. Bude štartovať na požičanom bicykli a prvý deň poobede tu presadne na svoj. Cool plán. Asi by som bol na nervy. Výkonovo bol na tom pred pár rokmi podobne ako ja. Možno sa počas jazdy uvidíme.
Čo sa týka organizácie ako takej, je to slabé. Nevieš, kde máš ísť najprv, pobehuješ z jednej rady do druhej. Tu vezmeš papier. Tu ho ideš odniesť. Bike check. Transbike team vyzerá byť one man show. Andy. Našťastie mu pomáha Javier a tento rok má aj dobrovoľníka na prvý týždeň. Prezentácia, za ktorú by som sa pred dvadsiatimi rokmi v korporáte asi nehanbil. (A možno aj hej.) Ale je to milé. Klobúk dole dať to celé sám. Je to pridlhé. Natiahnuté. Sebastredné ? Neviem. Mám z toho zmiešané pocity a zbytočné nervy. S Leonom sa zhodneme, že táto trasa si zaslúži oveľa viac. A že to mohol byť e-mail. Absolútne nič nové. Na briefing si sadám k Václavovi a pridáva sa druhý čech – Peter Kutschka. Je to pán chodec, je pred šesťdesiatkou a ide si to užiť. Vyčlenil si 100 dní. Prešiel peši 1000 míľ. Na bicykli trénuje druhý rok. Ďalší pacient. V dobrom.
Cyklisti okolo vyzerajú tak cyklisticky. Ja sa tak nevnímam. Mám pocit, že sem nejako nepatrím, nezapadám. Mám pocit, že som odfakeoval prípravu a idem sa postaviť na štart, že to nejak vypáli. Možno pozajtra skončím v Alte a poletím domov. Žiadna istota. Vedomá myseľ bojuje s podvedomou. Raz vnímaš okolie, užívaš si a tešíš sa a potom Ťa stiahne do hlbokých úvah o tom, čo tu robím. Na týchto pretekoch je klasika čiapka s číslom. Tu nedostávam. Nemá ju pripravenú – vraj zajtra na Nordkappe dotlačia. You had one job, maan.
Po registrácii na ubytovanie. Zastavíme sa ešte pri fjorde popozerať na more. Vymieňame pocity. Hodila by sa mi tu do pozadia Wardruna – severská atmosferická hudba. Na ubytku ju pustím Leonovi. Cestoviny na večeru. Posledné pivko. Zbaliť veci. Poriadne oddýchnuť a spať.
Deň štartu (skoro)
Raňajky, upratať domček, vyhodiť veci posledný nákup – repelent a niečo na trávenie, keby niečo. Presun k hotelu odkiaľ nás autobusy prevezú na Nordkapp. Bicykle pôjdu v dodávkach. Sú to asi štyri hodiny jazdy po ceste, ktorou sa budeme zajtra vracať.
Čakáme už relatívne dlho. Mierne popŕcha. Dodávky nikde. Andy do svojej Tesly vzal dva bicykle a vyrazil napred na Nordkapp. Konečne dorazili dodávky. Presnejšie tri. Ak tu niekto natrepe 80 bicyklov bez toho aby ich rozobral na súčiastky a k tomu naše batožiny, navrhnem ho na nobelovú cenu. Jasné, že sa nevošli. Skupina cyklistov sa horko ťažko samoorganizuje a jediný, kto tu má niečo spoločné s organizáciu je Javier, ktorý je zároveň účastník. Organizátor nikde. Traja šoféri dodávok s tým nič nemajú. Snažím sa nenechať si pokaziť dojmy zo zážitku nezvládnutou organizáciou. Našťastie je štart pred hotelom, kde sa vieme skryť pred dažďom, skočiť na wecko alebo si dať kávu. Vonku je tak desať stupňov.
Pri diskusii s ďalšími jazdcami zisťujem jeden logistický gamechanger. Keď si gpx trasy uložíš cez web rozhranie googlemaps do mojich máp, vieš mať na googlemapách v telefóne pri používaní vyznačenú trasu a popritom vyhľadávať. Topka. Posledné dva dni som si zbytočne tagoval obchody po ceste. Určite to do budúcna využijem. Prekvapilo nás to tu viacerých takže klikáme spolu.
Niečo po druhej nasadáme do jedného z dvoch autobusov. Tri dodávky s bicyklami odišli pred pár minútami. V Alte v hoteli ostáva asi pätnásť bicyklov. Môj sa našťastie vošiel. Jazdci majú prísľub, že už je na ceste ďalšia dodávka. Nechcel by som. Našťastie do štartu o polnoci je naplánovaná zbytočná rezerva asi 6 hodín na Nordkappe. Bez nich to určite nezačne. Takýto stres pred štartom. Ďalší bod za nezvládnutú organizáciu.
Pozerám z okna. Krajina je krásna. Tento sever vo mne budí rešpekt. Idem si zdriemnuť. Štartujeme o polnoci takže bez nultej/prevej noci. Keď na pár minút zavrieš oči, zadriemeš a preberieš sa, už nezaspíš. Takže znova krajina, kola a arašidy a sem tam pokec s okolo sediacimi.
Nordkapp. Konečne. O kúsok stresu menej. Vybaliť sa z dodávky. Navešať tašky naspäť na bicykel. Dotiahnuť volant. Preusporiadať batožinu a pripraviť si oblečenie do dažďa. Dúfam síce, že pršať o pár hodín už nebude, ale radšej pripravený ako prekvapený.
Na Nordkappe je jedna budova – návštevnícke centrum a za ňou známy glóbus. V budove máš panoramatickú reštauráciu, múzeum cez tri poschodia do hĺbky a obchody so suvenírmi. Jasné, že prvý cieľ je ísť pozrieť na Glóbus a spraviť si pár fotiek. Najsevernejší bod kontinentálnej Európy. Piatok večer. Som na štarte. Konečne. Cestujem sem už od utorka rána. Pozerám do diaľav. Na horizonte ponad hradbu mrakov presvitá slnko a osvetľuje more. Pocitovo päť stupňov a vlhko. Mám na sebe spodné, tričko, dres a vetrovku. Na prilbu pripínam plyšáka od Tinky – bude sa volať Leon. Ten skutočný sa len smeje. Na volante mám tradične krtka – ten cestuje cez Európu už pár rokov a má za sebou snáď dvadsať krajín. Aspoň mám na koho pri dlhých dňoch rozprávať.
V cene máme spoločnú večeru. Do toho neobmedzená káva v termoske. Po večeri sa väčšina rozpŕchne, pomieša medzi turistov a využíva každý kúsok budovy na spanie. Všetky gauče sú obsadené spiacimi cyklistami. Občas chrápajúcimi. Ja sa prechádzam hore dole. Pozerám z okna. Pijem kávu. Ostali, už len posledné zvyšky očakávania a kúsky stresu. Všetko je pripravené. Mne sa spať nedá. Mám v sebe kofeínu ako celá moja partia v kancelárii bežný deň a priebežne dopĺňam ďalší. Posledné hodiny do štartu trávim s Petrom a Václavom. Popíjame kafé. Petr robí v Škodovke a pracuje na zvukovej izolácii interiéru. Spravíme si spoločnú fotku. Vymieňame si priania. Držím Vám palce páni. „Vy sa tam vpredu chlapci ponaháňajte a ja to uzavriem, idem si to užiť“ – odkazuje Petr. Je to síce krátka interakcia, ale cítim priam až čarovné prepojenie niekde hlboko. Sme v tom spolu.
Volám a píšem domov. Čas letí. Konečne. Už sa teším na štart. Atmosféra by sa dala popísať ako ticho pred búrkou. Telo má menej stresu ako pred dedinským bežeckým pretekom, to ma teší. Táto akcia bude na dlho. Nie je sa kam ponáhľať.
Spoločná fotka pred štartom. Prší. Obliekam si nepremokavé veci. Posledná fotka s Leonom. Keď pôjde podľa plánu, vidíme sa najskôr v cieli na pivku. Ahoj kamarát.
Pod oblečením nahmatám svoj amulet na hrudi. Ďakujem, že môžem. Nádych, výdych.
Three. Two. One. Go go go!
