Deň 1: Nórsko
Dátum: 20.6.2026
Vzdialenosť: 459,25 km
Prevýšenie: 4080m
Čas pohybu: 19:28:28
Celkový čas: 22:49:43
Stres už niekam odišiel. Asi išiel napred. Možno sa stretneme neskôr. Ostali iba pochybnosti. Čo noha, čo bicykel, čo ja. Čo 25 dní – nie je to dlho ? Dám to ? Čo budem celý čas robiť ? Zmes pocitov. Našťastie tie bludne myšlienky pomaly strieda radosť a šťastie. Skupina cyklistov okolo mňa sa už rozbieha. Čas opustiť hlavu. Ideme nato aj my. Teda ja, krtek a medveď.
Pomaly nasadám na bicykel. Neponáhľam sa. Tých 80 ľudí sa na tú úzku cestu aj tak nevojde. S takto naloženým bicyklom som netrénoval a chvíľu si na to treba zvykať. Moja klasická pripravenosť. Ideálne ak si to vyskúšaš predom a ideálne ak okolo teba nikto komu môžeš ublížiť nie je. Bočný vietor pocitu istoty určite nepomáha. Nechám si preto priestor od ľudí. Pokyn je, že velomobil ide prvý. To je taká krabica v ktorej ležíš a máš okolo seba karosériu. Dole kopcom a po rovine super, letíš bez námahy päťdesiatkou, ale verím, že do kopca a v teple je to neobývateľné.
Všetci sa rozbehli a letia akoby to boli preteky, ktoré dnes skončia. Ich vec. Ľudia dookola sú určite rovnaká krvná skupina, ale napriek tomu cítim apatiu. Od zamyslených tvári, cez jemné úsmevy až po šialené nadšenie. Rozmýšľam, čo tu robím. Určite sa nechystám jazdiť takýmto tempom. Noc bez spánku a nekonečné ceremónie do štartu pozitivite nepomohli. Už len 7500 kilometrov. Táto myšlienka zabíja. To číslo je obrovské. Sľúb si, že to nebudeš opakovať. Pozeraj kúsok dopredu. Krok po kroku. Pedál po pedále.
Leon mal plány dať to za 20 dní. Ak sa mu to podarí tak vyhrá. Držím mu palce. Rozlúčili sme sa na štarte. Najbližšie snáď v cieli na pivku. Takže od teraz každý sam za seba. Aj keď myšlienka, že je niekto známy relatívne nablízku je fajn. Ja nemám takéto ambície. V dotazníku sa pýtali na nastavenie: dobrodružstvo vs preteky. Za mňa určite 50:50. Dať to celé v polospánku a v noci nepovažujem za ideálnu dovolenku. Ak to bude za 25 dní tak budem spokojný. Ak to bude viac tak tiež. O nič nejde.
Nordkapp sa nachádza na ostrove Mageroya. Zvlnený terén. Tráva, kamenná suť. Dookola na vrcholkoch kopcov stále sneh. Sem tam sob. Je to svojím spôsobom krásne. Užívam si to. Chvíľami trávnatá planina potom cesta vytesaná do skaly ponad Fjord. V tomto čase roka slnko svieti 24 hodín. Mrholenie zo štartu pomaly utíchlo. Viem, že ma tu o hodinu čaká jedna vec, z ktorej mám stres už teraz. Je to tunel Nordkapp. Ak si čítal môj prvý zápisník tak vieš. Dvojkilometrový desaťpercentný zjazd v betónovej rúre dvesto metrov pod úroveň mora. Zima a vlhko. Cesta ako každá iná, ale ten pocit. Nevidíš pred seba. Cesta sa stráca pod kamennou klenbou. Prichádzajúce auto počuješ na kilometre. Valí sa pred ním ohlušujúca zvuková vlna. Cestu si pamätám z roku 2023. Vtedy som si nemyslel, že sa tu ešte niekedy na bicykli vyskytnem.
Je to boží
Za tunelom cesta kopíruje pobrežie. Prešlo síce len pár hodín, ale už teraz nevidím nikoho ani pred sebou ani za sebou. Len stále svietiace slnko. O tretej nad ránom. Ktovie ako sa tu žije. Dal by som si kávu. Obchod, zastávku. Najbližšia dnes bude asi po 8 hodinách na dvestom kilometri tesne pred Altou. Zásoby mám.
Odbáčame od mora do vnútrozemia. Predo mnou spoznávam cyklistu. Je to Javier. Stretli sme sa pred dvoma rokmi v Španielsku. Je to zaujímavý týpek. Pokiaľ viem nerobí nič iné len bicykluje. Teda z jeho Angličtiny som viac nedostal. Ide na požičanom bicykli z Alty. Tam by ho mal vymeniť za svoj. Podarilo sa mu v Alte nájsť niekoho kto mu opravil karbón, ktorý mu zlomili pri preprave z lietadla. Na tento koniec sveta, klobúk dole. Nechce sa mi s nim dlho rozprávať takže ho len pozdravím a predbieham. Aj keď na úkor síl. Chýbajú nám slová na dlhší rozhovor. Niekedy proste musíš ísť.
Dlhým stúpaním sa dostávame na náhornú plošinu Finnmark. Je to nekonečne krásna krajina. Takto nejak si predstavujem Kanadu. Rieku sprevádza dokonalá asfaltová cesta s typicky žltým pruhom. Kilometre ubiehajú samé. Trochu sa oteplilo. Som happy. Sem tam pozriem na mobil ako ďaleko sú ostatní. Začínam sa tešiť do obchodu. To je pri týchto akciách vždy highlight. Cesta do Alty je nekonečná. Nekonečná a krásna. Viem si predstaviť prísť sa sem ešte bicyklovať.
Obedňajšia pauza bude v meste Kronstad, hneď vedľa Alty, do ktorej nakoniec ani nejdeme. Môj život sa už prepol a stačia mi obyčajné potraviny. A pršať by toľko nemuselo. Tu hore v Nórsku vysoké budovy, celé mestečka sa skrývajú v zeleni. Nórsko je extrémne drahé. Alebo len ja som ekonomicky senzitívny Slovák. Cítim sa tu celkom chudobne. S Vaškom (to je ten blázon s kolobežkou 🙂 ) sme sa radili ako to tu ekonomicky zvládnuť a vychádzali z toho najlepšie tortila placky a syr. A k tomu jeden kečup nech to nie je suché. A samozrejme Coca cola a a Monster. Aj keď stojí asi dva a pol krát toľko ako u nás. Na to sa vždy nájde. Je to tradícia. Je to radosť dňa. Aspoň teraz na začiatok. Sadám si na vyhriaty asfalt pred potraviny. Slnko príjemne hreje, ale stále je tak pätnásť stupňov. Zato asfalt je príjemne vyhriaty. Dobehol som tu dvoch cyklistov. Konečne si vyzúvam mokré tretry, rozvešiam si mokré oblečenie z rána a trochu presuším nohy. Pomedzi to si balím tortily so syrom a zapíjam ich Coca colou. Domáci z toho majú zábavu. Ja začínam byť vo svojom živle. Žiadna rutina, žiadna kancelária, nič. Žiadna konvencia. Sloboda. Milujem. Sedím v ponožkách na asfalte pred potravinami štyri tisíc kilometrov od domova, som unavený, spokojný a šťastný.
Z Kronstadu vedie cesta okolo Alty ihličnatým lesom a riedkym osídlením. Vsuvka: nóri majú na odpočívadlách suché toalety a altánky. To je pecka. Aj ruky si tu umyješ. Kým Ťa nezožerú komáre kamarát. Tie sú vo vnútrozemí všade. Čaká má kaňon rieky Eibyelva –v preklade Tesné údolie, niečo ako Slovenský raj. Na ceste sú početné známky padajúcich skál. Dnes by nemuseli. Desať kilometrov do kopca popri búrlivej rieke. Aj by som si to užil, ale fúka extrémny protivietor. Ťažká šedá obloha naznačuje, že som ráno nezmokol posledný krát. Desať hodín za mnou a mám toho mentálne dosť. Protivietor v rokline. Dážď. Znova mokré nohy, mokré ruky. Obliekaš sa. Vyzliekaš sa. Spíš s otvorenými očami, hlava v kapucni. Návlek na prilbe nech nemokneš. Hreje sa ti hlava. Na konci kaňonu vidím motorest. Idem dnu. Vysušiť sa a zohriať sa. Je prázdny. Večer by to bolo prijateľné aj do hororového filmu
Ako by si vošiel babke do obývačky. Jedna kanvica French press, k tomu Wafle a na tanieri výber asi 15 džemov. Keby pani vedela, čo s nimi spravím ani mi ich sem nedonesie. Na tejto zastávke bude najpamätnejšia určite toaleta. Vyzerá ako spálňa na chate. Záchod som si dlho nefotil. Akurát tu chýba posteľ. Keby nie je ešte len prvý deň asi využijem aj sprchu. Sledujem čas. Veď preteky. Obliekam mokrú vetrovku a nasadám na bike. Mám pocit, že stojím viac ako by som musel a všetci mi utekajú.
Na ceste rozmýšľam kam to dnes potiahnem. Ten dážď a vietor je únavný. Predbežný cieľ je mesto Kutokeino na 365 kilometri. Cez nekonečné lesy a popri nespočetných vodných plochách som tu už o 18tej. Sú dve možnosti. Ísť sa normálne vyspať a prijať, že ma dobehne tak tridsať ľudí alebo idem ďalej. Svetla je dosť. Viac než dosť. Po zastávke v potravinách kde prehodnocujem diétu na tortilách prehodnocujem čo ďalej. Neviem. Je tu kemp za tridsať eur na noc. Škoda, že som si tieto miesta nepozrel dopredu. Tento prístup považujem za málo dobrodružný a nudný. Na jednej strane ma láka sprcha a suché miesto na spanie vo veľkom stane. Na druhej strane je málo hodín. Využívam umývadlo v potravinách a umývam sa tu. Takže ubytovanie nepotrebujem. Preteky dnes vyhrávajú, pôjdem ďalej. O štyridsať kilometrov by som mal byť vo Fínsku. Tam si nájdem miesto. Taktika je začať hľadať miesto od nejakého konkrétneho čísla – dnes napríklad štyristo, ani o kilometer skôr. Tretry snáď vyschnú na nohách. Dnes schnú asi tretí krát. Hranicu prechádzam o 21:20. Kilometre na dnes máme splnené. Bicyklujem pomaly ďalej a hľadám miesto na spanie. Pršať by nemalo. Moja predstava je altánok niekde pri vode. Nedarí sa mi. Vidím pekne miesto na kraji lesa. Zastanem. Skúsim skontrolovať situáciu. Do prdele. Priateľu tu keď zastaneš je na tebe tak 200 komárov. Nie, žeby som si to nepamätal z minula, ale ten rozsah ma zaskočí. Nasrať. Poďme preč. Ten repelent v dávkovači čo som kúpil je tiež dobrý blud, pri najbližšej možnosti kupujem sprej. O 22:00 hľadať na krajnici na mobile ubytovania na bookingu je márne. K tomu ma žerú komáre. Taká bikepackingová klasika – začínam byť zúfalý. Pokračujem ďalej. O ďalších štyridsať kilometrov prechádzam cez mesto, kde spia asi traja pretekári vrátane Leona. Je prvý deň a ja sa ešte ostýcham ľahnúť si kdekoľvek. Pred kostol, medzi vozíky pred supermarketom, zastávka v meste. No nič musím ďalej. Nová dohoda znie: Prvé vhodné miesto za týmto mestom berieme. Končím nakoniec na 459. kilometri. Autobusová zastávka. Dieravá strecha, ale vyzerá, že noc bude bez dažda (omyl kamoško, ale to ešte neviem). Je jedenásť hodín. Toto je moja najmenej obľúbená časť – nocľah, a najmä prvé dni keď máš ešte v sebe prvky civilizácie. Čo už. Fínsko to je krajina, kde keď zastaneš, žerú ‚Ťa komáre. Cítim sa nechutne. Dva krát mokrý, spotený. Rýchlo umývam zuby, oplachujem tvár a predlaktia vodou vodou. Vlhčenými utierkami si drhnem podvozok, ten zatiaľ nebolí a natieram ho sudokrémom – nová taktika na tento rok. Kydám na seba litre repelentu. Vyťahujem spacák, plachtu a ľahám si len na lavičku. Bez karimatky. Na hlavu naťahujem moskytieru. Tie malé svine (inými slovami k***y) sú neodbytné. Snažia sa dostať aj cez moskytieru a vidíš ako sa cez sieťku snažia. Snažím sa zaspať. Svetlo ako u nás poobede. Aspoň, že je pod mrakom. Je to pain. Dobrú noc. Budím sa asi o hodinu. Prší na mňa. Sakra. Našťastie mám dve plachty. Jedna pod seba a jedna nad seba. Rolujem sa do tyvek plachty ako ta moja tortila. Môže pršať ďalej. Dobrú noc 2.
Deň 2: Fínsko - Rovaniemi
Dátum: 21.6.2026
Vzdialenosť: 285,04 km
Prevýšenie: 1363m
Čas pohybu: 11:20:02
Celkový čas: 14:42:18
Zobudiť sa z toho plytkého spánku nebol problém. Skoro vôbec som nespal. Dve hodiny dozadu ma zobudili kazety okoloidúcich cyklistov. Štartovali skoro. Predtým ten dážď a k tomu komáre. A ta drevená lavica tiež nič moc. Hlave to, ale stačí. Vďaka bohu. Všetko je vlhké a cítiť chlad. Teším sa až sa pohybom zohrejem. Stále prší. Nie, žeby som od včera vyschol, ale po moknutí hneď z rána nijak obzvlášť netúžim. Nôh sa radšej na stav nepýtam. Sú ako z dreva. 4:42 vyrážam.
Moja taktika sa volá žiadna taktika, takzvaný freestyle. Iné slovo ako „odje**ť“ prvú noc ma nenapadá (s prepáčením). Dolámaný, nevyspatý, mokrý. Dnes by to mala byť rovina takže až na počasie cyklo-pohoda. Rozmýšľam prečo som si to ešte nezačal užívať. Chcel som tu byť. Platím za to. Sníval som o tom. Týmto štýlom to, ale nedám ani do Helsiniek. Ešte sa len kalibrujem. Prvé hodiny idem zavretý vo svojej hlave. Všade dookola ihličnatý les a krásna vôňa dažďu na ceste a ihličia. Zo zamyslenia ma vytrhávajú soby na ceste. Sú ako naše srnky. Len majú viac v prdeli, že chceš prejsť.
Jediné, na čo sa aktuálne teším je veľká horúca káva. Tu máš všade prekvapkávanú v kanvici. Do zimy určite lepšie ako preso, aj keby z výberovky. Verím, že to dnes príde čoskoro. O dve hodiny vidím v mestečku Raattama pumpu. Zatvorená. Fuck. Moja nádej na skorú rannú kávu zhasla ako sviečka v tomto vytrvalom daždi. Pumpa otvára o deviatej. Vedľa pumpy pod strechou a pred vchodom leží Václav. Pristavím sa, pozdravím sa a pri krátkom pokece si dám zvyšky svojej včerajšej večere. Pečivo a humus. Trasie ma od zimy. Pritom pozerám popod kraj strechy na jemný a vytrvalý dážď. Ako nazvať pocit keď sa mieša zúfalosť s únavou a odhodlaním ? Neviem. Mapa hlási, že najbližší obchod bude na mojom dnešnom 118 kilometri. Takže ešte štyri hodiny nekonečnej zvlnenej roviny v lese. Prežijeme.
Vyrážam. Chcem si spraviť malý náskok nech nejdeme blízko seba. Fajn chalan, ale pravidlá znejú jasne. Kilometer po kilometri, hodina po hodine. Mentálna tma v zelenej krajine. Nepremokavé návleky na tretry dávno neplnia svoju primárnu úlohu. Ale apsoň je v nich teplo. Mokro a teplo. Hodiny ubiehajú.
Zastávka je v mestečku Sirkka. Vyzerá to podobne ako u nás v Tatrách. Taký podhorský ráz. Dokupujem zásoby v potravinách. Nechcem strácať čas. Cieľ je síce ďaleko, ale keď Ťa niekto obehne je to nepríjemné. Takže nateraz škrtám aj kávu aj teplý obed. Predstav si že je poobede a ty si ešte nemal svoju kávu. Ten kúsok pokoja. Rituál. Nevadí. Preteky sú preteky. Smoothie, sladké pečivo a kola to vyriešia. Popritom pozerám na lyžiarske stredisko Levi (kopec sa týči nad mestom) – robia sa tu majstrovstvá sveta v zjazdovom lyžovaní. Počul som to na STV. Aj by som niekedy prišiel polyžovať. Krátim si čas pri jedle rozmýšľaním. O pár minút už míňam letisko v Kittilä. Nie žeby to stálo za zmienku, ale keď postavia stíhačku rovno na cestu tak si to všimneš a ako správny chlapec v dospelom tele sa tešíš. Dnes je to rovina takže cyklistický výkon nestojí za metál – priemerne 25 kilometrov za hodinu. Dalo by sa rýchlejšie ? Dalo by sa aj pomalšie. Poradie netuším. Desiaty až pätnásty ? predpokladám.
Krajina sa nemení celé hodiny. Miestami mám pocit, že sa opakuje. Fínske lesy sú monotónne. Cez Fínsko pôjdem cca 1300kilometrov. To sú také štyri rovnaké dni. Každých 5 kilometrov je značené mestečko Rovaniemi. Mesto na polárnom kruhu s dedinkou Santa Klausa. Tento kilometrovník je moja najväčšia zábava. Počítam v hlave ako rýchlo idem a kedy by som mal prejsť ďalší. Pri 25km/h je to cca 12 minút. Občas vyjde a občas nie. Každopádne čas takto beží rýchlejšie. Aspoň, že neprší, zatiaľ. K ceste si ani nemám čo poznačiť, stromy a jazerá, asfalt a žltá čiara. Je to krásne, nech neklamem. Začínam sa postupne tešiť a užívať si čistej hlavy. To bude asi slnkom.
Pri jazde rozmýšľam, čo s načatým dňom. Začal som relatívne skoro, je to rovinka, kilometre idú samé, čas sa, ale v priemere celkom vlečie. Ešte som sa neasimiloval na divočinu a zvažujem ubytovanie. Vysušiť sa. Osprchovať sa. Dohoda znie, že tak o tretej – štvrtej pozriem do mapy a prehodnotíme možnosti. Čo určite pri takýchto výletoch pomáha je deliť si to na menšie kusy a dávať si malé ciele – napijem sa o 10km, tú kolu vypijem až o hodinu. O dve hodiny zastanem na prvej káve ktorú nájdem. O tri hodiny si sadnem a pozriem či na večer zoženiem ubytko a tak ďalej. Hlavu to zabaví a čas Ti zbehne ani nevieš ako. Nie vždy to potrebuješ, ale tu vo Fínsku sa to hodí. Ak nie si úchyl na stromy – Dendrofil, arborfil alebo niečo také. To by si sa tu cítil ako muž v kríze stredného veku niekde v Thajsku.
Na 190. tom kilometri pri dedinke Lohiniva ma pri ceste víta pekná pumpa s reštauráciou. Neodmietam. Vyťahujem a suším spacák a vetrovku. Sú skoro presne tri hodiny. Veľká prekvapkávaná káva a k tomu šišky a kola. Klasika. Zložím sa na terase a na mobile hľadám ubytko. Všade dookola ihličnaté stromy. Romantický sen severského filmu. Sedieť vonku kamarát? Omyl. Komáre. Nechávam sušiť veci ako by som bol doma na záhrade a idem do reštaurácie. Síce je tu chladno, ale aspoň bez komárov. Na mobile hľadám či za rozumný peniaz v rozumnej vzdialenosti zoženiem ubytko. O sto kilometrov mám spomínané Rovaniemi. Sú tri hodiny. Po tejto zvlnenej rovinke tam budem za cca 4 hodiny. Byt na Bookingu som našiel za 43 eur. Snowflake Suites II. To neznie zle. Takto budem mať večer za sebou cca 290km. Otáľam. Ísť radšej ďalej ? Prehodnocujem. (Tu ti tá analytická hlava moc nepomôže priateľu.) Včera v noci som moc nespal. Mám dva dni mokré nohy. Zvážme to prosím. Či si to priznávam alebo nie je to boj ego vs pragmatizmus. Skončiť o ôsmej keď viem pridať ďalších 50-100 kilometrov za svetla alebo to hrať bezpečne a trochu oddýchnuť ? Bookujem ubytko. Vybavené. Rozum vs ego – 1:0.
Dokupujem ešte jednu kolu a oriešky v cestíčku nech nemusím znova stáť. Keď vieš, že máš kde spať, cítiš sa lepšie. Platí to asi vo všeobecnosti, keď máš plán a cieľ, život je ľahší. Skracujem si cestu filozofovaním o zmysle a význame. Tá monotónnosť lesa ma zabije. Keď prídem na ubytko dám si sprchu, pôjdem do obchodu a pôjdem sa najesť. To znie ako pekný večer. Okrem krátkej cik pauzy a premazaniu rozkroku cyklokrémom už nezastavujem. Do Rovaniemi prichádzam po 15 hodinách. Nie je ešte ani osem a trošku ma škrie, že končím za svetla. Tu je svetlo, ale stále. Neskoroo, máš kúpené ubytko. Smerom na juh to aj tak vyzerá na búrku.
Okolo Rovaniemi som išiel v roku 2023 na Nordkapp z Talianska. Vtedy som bol v Santovej dedinke po fotku tuším za 50 euro. Stálo to za to. Našťastie sme sa skladali štyria. Dnes mám iné plány. Našiel som v centre svoj byt. Opatrne som tam vytrepal bicykel a jediné vhodné miesto preňho bola kúpeľňa. Nakladám práčku. Rozkladám všetky veci na dosušenie. Najprv som vysprchoval seba a teraz bicykel. Čo s ním keď je už tu. Tiež si zaslúži.
Kráčam (pre zmenu) na nákup a po ceste míňam Santas Kebab. Tomu hovorím multi-kulti. Nič proti. Keď môže byť v Bratislave na Obchodnej Viking kebab tak prečo nie. Smejem sa. Pre peniaze všetko. Všetko je tu Santas. Najprv potraviny, kde mám takú mentálnu hmlu, že neviem čo mám kúpiť a chodím hore dole pol hodiny ako magor miesto toho aby som sa ponáhľal do postele. Popritom si to uvedomujem a hnevám sa sám na seba. Kým si človek zvykne na iné rozloženie potravín, v kombinácii s únavou sa mu hľadá celkom ťažko. A ešte keď nevie čo chce. Hlavne aby tam bol nejaký proteín. Samozrejme vždy nakupujem viac ako mi treba – ďalší bikepackingový zvyk – zvyčajne nastáva potom ako si niekoľko hodín vyhladovaný. Cestou z obchodu ešte večera v Burger kingu. Majú tu chutné vegánske burgre. K tomu hranolky a kola. Peter je spokojný a môžeme ísť spať.
Na byte si ľahám do postele asi o desiatej. Vonku svieti slnko ako u nás o piatej poobede. Našťastie domáci majú závesy. Bol to relatívne krátky deň, ale v kombinácii so včerajškom prichádza vyčerpanie. Ledva vidím na mobil. Nastavujem si 5 budíkov. V tomto stave je veľmi ľahké nezobudiť sa. Dnes by zo mňa nedostala nič ani Jenna Jameson. Dobrú noc kamaráti.
Deň 3: Fínsko – Dnes som ochotný skončiť
Dátum: 22.6.2026
Vzdialenosť: 327,20 km
Prevýšenie: 2117m
Čas pohybu: 14:04:43
Celkový čas: 17:07:50
Dobré ránko vospolok. Je päť hodín a ja Vás pozdravujem z Rovaniemi. Dnes nás čaká nádherný slnečný deň. Moja mentálna baterka je dobitá. Hlava ide. Fyzická baterka dobitá tak na 30 percent. Nohy protestujú. Majú smolu. Z postele vstávam o piatej a balím si svojich pár vecí. Na raňajky plnené mliečne buchtičky zapíjané s Monster originál. Raňajky šampiónov. Popri tom pozerám na mobil. V Rovaniemi nocovalo viacero pretekárov. Robím si lepeňáky, nech nekonzumujem celý deň len junk food. Pozerám, či som niečo niekde nenechal – balil som sa predvídavo, ale aj tak som si vybalil večer všetko. Hádžem kľúče do schránky.
Vyrážam 6:16. Na to, že dnes je to z ubytka, tak je to celkom dobrý čas. Rovaniemi leží na sútoku dvoch riek. Vlastne voda je vo Fínsku všade. Mesto opúšťam s krásnym výhľadom na vodu a visutý most. Vo vzduchu cítiť chladné letné ráno.
Mentálnu baterku mi okamžite vybíja vjazd do lesa. Už to poznáš. Čítaš to znova a nudíš sa so mnou. Rovné cesty. Pár metrov hore, pár metrov dole. Zase. Zase a znova. Nezachráni to ani dobrý asfalt. Vedel som, že to tu je, nie som tu prvý krát, ale na monotónnosť sa ťažko pripraviť. Je to na morál. Proste to musíš prežiť. Keď som šiel Northcape 4000, bolo to iné. Tam si nájdeš kamošov a idete spolu. Pokec pivko a tak. Sám je to iné. Vraj duch bikepackingu. Vedome ma to síce vyčerpáva, ale niekde na pozadí si beží disciplinovaný režim a ten ma núti krútiť pedálmi a nezastaviť pri každej príležitosti. A k tomu sa ešte usmievať a tešiť sa z utrpenia. Začínam sa cítiť ako viacero osobností v jednej hlave. Aspoň nebude nuda.
Myslel som si, že som lepšie vyspatý, ale spím za volantom. Keďže som nabalený zásobami lepeňákov, nemusím vôbec stať. To je na druhej strane smutné. Interakcia v obchode alebo na pumpe je moja jediná interakcia s ľuďmi za celý deň.
Slnko dnes príjemne hreje. Pocitovo sa čas vlečie, zato kilometre ubiehajú celkom slušne. Cesty sú pokojné, doprava riedka a vzduch stále plní vôňa ihličia. Nebyť vnútorného monológu tak dokonalé ticho. Len kolesá odvaľujú typickým zvukom. Prvá zastávka ma čaká v meste Ranua na 125. tom kilometri. Okrem toho len pauza na potreby. Les máš všade. Proste zastavíš a ideš. Dnes som ešte nikoho z pretekárov nevidel. Na tej dĺžke sa to roztiahne. Obloha sa postupne zaťahuje a začína mrholiť. Poznáš tu vôňu pred dažďom keď sa to rozbieha a prvé kvapky sa odparujú z teplého asfaltu ? bleh.
Do Ranuy prichádzam po šesť a pol hodinách. Možnosti na jedlo je viacero. Prechádzam popred supermarket, kde sedia dvaja pretekári. Leipomo kahvila – v preklade pekáreň s kaviarňou je moja prvá voľba. Vyzerá to skôr na tackáreň, ale to je mi jedno. Jedna klasika please: káva a šiška a k tomu ako bonus umyť sa na toalete. Vraciam sa pár metrov do potravín. Je to K – Market. Odpzoroval som, že tu majú ešte S – market. Môžeš si vybrať. Dopĺňam zásoby, vodu, banány, pečivo, kolu a monster. Zložím sa k spolupútnikom a užívam si oddych. Jeden z nich je Jerome Deloge. Sympatický učiteľ z Belgicka, ktorý bicykloval 3500 kilometrov z Belgicka na štart. Hneď sa cítim normálnejšie. Jazdí na ležiacom (recumbent) bicykli. Je totálne vysmiaty a dodáva mi pozitívnu náladu. Tieto unavené úsmevy sú to, čo nás spája. Aj keď toho veľa nenarozprávame. Pridáva sa k nám Coen z Dánska, to je ten, čo mu do Alty neprileteli veci. Prekecnem sa, že sa mi dnes nechce bicyklovať: „Choď si poplakať, odlož bicykel a a nechaj sa odviezť Andym autom“ vraví mi. Vraj Dánsky humor. Spoločne sa smejeme a vymieňame zážitky a očakávania. Andy organizátor sa tiež pri tomto socializačnom meeting pointe pristavil. Pobehuje od jedného pretekára k druhému a pchá nám pred unavené tváre mobil, natáča a vysmiaty sa pýta otázky typu: How is it going ? Weather Nice ? Everything good ? Teraz si uvedomujem, že po spoločnosti som až tak netúžil a teším sa ako odtiaľto zdrhnem.
Padajú na mňa prvé kvapky. Teraz to vyzerá vážnejšie. Lúčim sa s chlapcami. Obliekam sa do gore – texu a vyrážam. Planý poplach. Po výjazde z mesta stojím a vyzliekam sa. Aj by som si zanadával. Je v tom síce teplo, ale po chvíli si mokrý zvnútra. Je to otrava. Buď nech prší alebo nie. Coen ma chtiac – nechtiac motivoval. Viacero je nás relatívne blízko seba, takže je šanca, že sa ešte uvidíme. Ak ďalej neopíšem krajinu asi si domyslíš však ? Znova les, voda, soby. A znova. Pribudol, ale nový prvok – gravelové cesty. Takzvaná šotolina. Zadok a ruky si musia zvykať. Bicykel nemá tlmenie a väčšina otrasov končí v dlaniach alebo v rozkroku. Prechytávaš riadidlá na všetky možné spôsoby a na sedadle si hľadáš polohu, ktorá bolí o čosi menej. Je tretí deň a neviem či sú na tom horšie ruky alebo zadok. Zatiaľ jazdím bez rukavíc. Plán je dať si ich až keď sa nebude dať vydržať a potom to bude osvieženie.
Prenesme sa pár hodinami cestovania Fínskym lesopriestorom a nájdeme sa v moteli Tuli- Tauko. Stojí pri hlavnej ceste v strede ničoho. Som o šesť hodín a sto kilometrov ďalej. Ani neviem ako. Na stole leží poriadna porcia hranoliek. Kolu tento krát doplnila aj Fanta. Život je zmena. V zrkadle vidím, že som totálne spečený. Je síce chladno, ale slnko svieti celkom dlho. Tvár mi horí. Sadol som si ku brigádnikovi (meno si nepamätám), ktorý pomáha Andymu s organizáciou. Milý Talian. Chce sám organizovať niečo podobné. Vynáša z kuchyne ako tu funguje organizácia pretekov. Po skúsenostiach zo štartu a spred štartu mu súhlasne prikyvujem. Pôjde s Andym prvý týždeň a potom letí domov. Škoda. Takáto interakcia dodáva sily. Kontrolujem mapu a pravdepodobne už dnes nestihnem žiaden obchod. Nebyť tohto bufetu, dnes už asi nejem. Na toto si daj vo Fínsku pozor. Tu hore je sú miesta na nákup hodiny a hodiny od seba. Jazdíme po bočných cestách a veľa krát mimo miest. Je lepšie mať so sebou viac ako menej. Ak by som chcel nakúpiť, musím spraviť 80km do Puolanky pod tri hodiny.
Teraz to príde...
Prajem im všetko dobré a vyberám sa ďalej. Prvú hodinu sa presviedčam, že tu záverečnú dávam. Potom rezignujem. Nie je to rovina. Nie som čerstvý. Bike je naložený. Do zajtra nejako prežijem. Už si to celkom užívam, bicykel a jedlo. Chytám svoj rytmus. Ani tá príroda už nie je tak otravná ako bola. Okolo ôsmej večer rozmýšľam ako sa darí ostatným. Mám divný pocit a pozerám sa na aplikáciu pretekov. Leonova bodka je v Oulu – priamkou priamo od trasy. Sto kilometrov ďaleko od toho, kde by mal byť. Asi nejaká chyba. Píšem mu či je OK a čo robí v Oulu. Mobil odkladám a idem ďalej. Tu neočakávaš, že Ti človek z bicykla odpovie hneď. Pokračujem a vŕta mi to v hlave. Dúfam, že si to nerozmyslel.
O deviatej prichádza správa, okamžite stojím – fotka z nemocnice. Nezdvíha telefón. Len správa, že je ok a zavolá neskôr. Už nevnímam krajinu dookola. Ani čas. Srdce mám niekde v krku. Fuck. Som tu v strede Fínska, ale už tu nie som. Moje vnímanie sa posunulo niekde úplne inde. Bicyklujem ako duch. Už nerozmýšľam, už len cítim – očakávanie na informáciu čo sa deje, obavy. Táto hodina je nekonečná a monotónne Fínsko s tým tento krát nič nemá.
O desiatej zvoní telefón. Brzdím a sadám si na autobusovú zastávku. Žerú ma komáre, ale až tak ma to teraz netankuje. Leona zrazil karavan. Obiehal ho a zaradil sa priamo doňho. Nič si nepamätá. Prebral sa z ničoho nič ako leží na ceste a nad ním policajt. Brali ho vrtuľníkom rovno do nemocnice. Otras mozgu, krvácanie do mozgu, zlomená kľúčna kosť, dotlčený, oškretý. Prilba na polovicu. Bez prilby by bol mŕtvy. Ponúkam mu support, nechám preteky tak a idem za ním do Oulu. Na pár dni to preruším a potom budem pokračovať. Pár dni hore dole. Odmieta. V žiadnom prípade. Podľa info od doktorov bude v poriadku. Ostane tam nejaký čas a potom ho prevezú do Holandska. Mám makať aj zaňho. Lúčime sa. Rozdychávam. Mám vlhké oči. Život je tak krehký sakra. Cítime sa ako supermani. Vytrvalci. Ultracyklisti. Pche. Jedna maličkosť a už tu nie si. Mohol som to byť kľudne ja. Noste prilbu. Každý jeden. (A hlavne Boris. Jemu to pošlem aj keby to nečíta.). Toto ma dostalo. Sedím sám na lavičke niekde na severe Fínska a rozmýšľam čo ďalej. Jasné, že pokračovať, ale zdá sa mi to neadekvátne. Neosobné. Cudzie. Jemu to síce nepomôže, ale ja som sa rozhodol. Do cieľa prídem nech sa deje čo sa deje. Aj kvôli nemu. Šliapem, ale v hlave mi rezonuje len jedna myšlienka. A stále dookola.
Do Puolanky prichádzam už po záverečnej. Bez obchodov prežijem. Tristo kilometrov za mnou. Pozerám, na nete kemp. Kašlem naňho. Poďme ďalej. Treba utriediť myšlienky. Bude v poriadku. Máš to potvrdené. Aj tak sa cítim extrémne chladne pretože pokračujem. Posledné dve hodiny dnešného dňa sú prázdne. Som ako duch. Myslím na Leona. Tie dva dni spolu v očakávaní niečoho veľkého oživili staré puto. Toľká príprava. Hlavne, že žije. A to isté dookola. Mohol som to byť ja. Mohlo to dopadnúť horšie. Nakoniec je všetko tak ako má byť.
Pätnásť minút po jedenástej som pri jazere. Fínsky názov nedáva zmysel sem ani písať. Je tu altánok z dvoch strán uzavretý lexanom. Nie je o čom. Mám miesto na spánok. Dnes to šlo hladko. Zapínam automat: Vyzliekam sa. Umývam sa. Drhnem zuby… Je pol dvanástej a slnko sa nechystá zapadnúť. Tieto nekonečné západy slnka majú svoje čaro. Rozmýšľam ako sa má v nemocnici, čo cíti a nad čím rozmýšľa. Dobrú noc kamaráti, Leon…
Ďakujem, že môžem. Znova.
Deň 4: Fínsko – krajina tisícich jazier
Dátum: 23.6.2026
Vzdialenosť: 335.15km
Prevýšenie: 1800m
Čas pohybu: 13:53:08
Celkový čas: 18:09:59
Šesť hodín prerušovaného spánku. Deň začínam s myšlienkou na Leona. Je mi to ľúto kamarát. Vymeníme zopár správ. „Ride hard, bud stay safe.“ Zmierli sme sa s tým.
Dnešné miesto bolo luxusné, ale od druhej v noci tu začali prichádzať a parkovať rybári. Spravili si tu pri vode seansu. Ich rozhovory znejú ako mutovaná maďarčina. Na to sa chceš budiť. Moje nohy sú v takom stave, že sa bez rúk nedokážem postaviť. Našťastie sú v altánku lavice a stôl. Viem, že po prvých pár minútach na bicykli sa rozhýbu. Moja achilovka je z nejakého dôvodu hrubá ako hadica. Takže okrem kolena a chodidla natieram a masírujem už aj achilovku. Z praxe vyplýva, že každá takáto bolesť za dva tri dni prejde.
Na Fínsko som si pomaly zvykol. Už sa nesťažujem. Po včerajšom dni som rád, že môžem. Ďakujem. Svieti slniečko, príjemne hreje a jemný vánok hladí na koži, dnes je tu krásne. Okamžitá zmena perspektívy. Nevážime si čo máme, kým o to neprídeme. S tým už mám skúsenosti. Vážme si veci.
Najbližšia pauza ma čaká v mestečku Vaala o tridsať kilometrov. Zo včera mi ostali len tyčinky, ktoré do seba tlačím len preto, že musím. V K-markete sa už celkom orientujem. To je výhoda. Nestrácaš toľko času. O ôsmej ráno si beriem čerstvé pečivo, banány a kolu.
Mám plnú hlavu zmiešaných pocitov. Teším sa, že môžem a mrzí ma osud kamaráta. Krajina sa pomaličky mení a do hry vstupujú polia. Konečne. Jednu nudu vystrieda iná nuda. Aj za týchto podmienok zmenu vítam. Dnes nemám plán. Chcel by som dať znova aspoň 300 kilometrov. Kým je to rovina. Pôvodne to bol plán na priemer na celý čas, ale neskôr v Alpách to určite nedám. A ani tu nedám denne 400. Táto matematika ma zabáva medzi jednotlivými zastávkami. Občas stojím aj keď nemusím.
Ako napríklad teraz. Nemusím stáť. Som na 70. kilometri a vidím pumpu v Kestilä. Ešte som nemal kávu, takže rozhodnutie je jasné, stojím – káva a šišky. Popritom nabíjam mobil a pozerám cez okno na pole. Väčšiu zastávku plánujem až na 160. kilometri v Kiuruvesi takže káva a snack medzitým neublíži. Tento život sa mi páči. Sloboda. Ideš koľko chceš, stojíš koľko chceš a kedy chceš. Pozerám na mobil a v noci ma predbehol Václav. Chlapca sledujem. Češi a Slováci máme k sebe blízko. Nepoznáme sa, ale vnímam, že sme v tom spolu a to ma teší. Máme podobné tempo. Popri káve mi napadlo, že môžem počúvať audioknihy – kupujem si prvú: Na západe nič nové – E.M. Remarque. Zrazu to, čo robím je ťažká pohodička, hlavne, že nemusím do zákopu.
Ak som doteraz spomínal monotónne a nudné lesy tak teraz môžeme vymeniť slovo les v 50 percentách prípadov za pole. Túto kombináciu začínajú dopĺňať aj vodné plochy. Nie žeby ich predtým na Slovenské pomery bolo málo. Skús si to prejsť na mape: https://www.followmychallenge.com/live/nct26/?lat=62.749507&lng=26.316759&z=9.44&b=0&p=0 Vyzerá to ako by si išiel vo vode. Pritom dám ruku do ohňa, že tak veľa vody som tam nevidel. Veď na mape to vyzerá ako jeden močiar. Príjemných 25 stupňov. Viacmenej rovina a dnes to letí. Do Kiuruvesi prichádzam na obed. Dopĺňam zásoby a stretávam ďalšieho cyklistu: Udo Huiskes. Je to Nemec. Spadol a bol v nemocnici. Pýtam sa či nepotrebuje pomôcť. Vraj nie. Vyzerá zmätene, ale pri zmysloch. (O pár dni na pretekoch skončil). Dopĺňam zásoby v potravinách a vyrážam ďalej. Nemám chuť vysedávať v reštauráciách. Do dnešných tristo mám ešte čo robiť. Cesta ma asi prvý krát vedie po cyklochodníku. Príjemná zmena.
O pár kilometrov ďalej zisťujem, že mi bicykel prestáva radiť. Bez pádu. Asi je len špinavý. Sadám si na zastávku a pijem kolu. Len tak. Do kontroly bicykla sa mi vôbec nechce. Ach. O desať minút nato už čístím prehadzovačku vlastnou pitnou vodou a dúfam, že to voda vyrieši. Nič. Takže najľahšie prevody neradím. Minimálne po najbližší cykloservis. Teraz je zrazu fínska rovina výhodou. Žeby je to vekom bicykla ? Pružina v prehadzovačke ? Uvidíme. Bude to trápenie, ale nič čo by sme nezvládli.
Fínske oázy pokoja
Kilometre s audioknihou bežia inak. Ide to síce rovnako pomaly, ale nič si nepamätáš, takže pri pohľade späť máš pocit, že to letelo. Menej rozmýšľania, menej vnímania okolia. Niečo získaš, niečo stratíš. (Spätne to vyhodnocujem negatívne.) Vo Fínsku majú luxusné autobusové zastávky. Také s okienkami a kvietkami. Zákerne Ťa lákajú zdriemnuť si. Občas podlieham. Čas dnes letí. Zastávka – bicykel – zákopy, vojna – rýchly obchod – bicykel – obchod. A zrazu na 280tom kilometri večeriam v mestečku Vesanto pri S-Markete po záverečnej. Znova tortily, syr, humus, zelenina. Využívam posedenie pred obchodom. A samozrejme aj toalety s umývadlom kde som sa stihol poumývať. Zatiaľ len druhý deň bez sprchy. To sa dá zniesť. Volám domov. Pol hodinky popri večeri rozprávame. Aj by som chcel povedať viac, ale nemám čo. Proste sa bicyklujem a nič zaujímavé sa tu nedeje. Najhoršie pri dlhšom sedení je, že vychladneš. Keďže ideme do Španielska nejak veľa teplého oblečenia nemám. V podstate len jedno spodné tričko, dres a na to gore-tex vetrovka. Na spodok návleky na nohy a gore-tex gate do dažda. Zabalenú košeľu z cestovania nerátam. Ak by bolo najhoršie tak ju využijem. Obliekam na seba čo sa dá hor sa na cesty. Ešte by to dnes chcelo aspoň dve hodiny.
Znova autobusová zastávka. Väčšina dňa je za mnou. Intenzívne ma znova začalo bolieť pri kolene. Voltarenom znova mažem koleno, achilovku, chodidlo. Pomaly toho pribúda. Ak sa to zhorší, končím v Helsinkách. Trochu si ľahnem a pozerám do mapy kam by som dnes mohol dôjsť. Opäť tá dilema. Spať alebo pokračovať. Tma zatiaľ nikde a súčasná poloha rovno oproti domom. Nepáči sa mi to tu až tak aby som tu ostal spať. Tak ešte kúsok. Pri týchto nerozhodnostiach dáva zmysel dať si ultimáta. Prvá príležitosť po 23:00 hodine a idem spať. Alebo prvé miesto po 330 tom kilometri. Vyčerpaný pokračujem a pozerám na každú možnosť, kde sa zložiť. Spoločenské bariéry som ešte úplne nepotlačil. Zo skúsenosti viem, že pár kilometrov navyše ráno nikdy neľutuješ a skôr sa tešíš z toho, že si šiel viac ako menej. Rána sú radosti budúceho Petra – večer je utrpenie ich prejsť. Prechádzam cez mesto a ohŕňam nos nad búdkami na futbalovom ihrisku. Fuck. Idem z mesta. Peter. Teraz už naozaj. Mám dosť. Prvá autobusová zastávka, ktorú nájdeme a idem spať. Jasné ? Je mi jedno kde to bude. Mám za sebou 18 hodinovú smenu. Mám dosť. Slnko dnes už zapadlo za horizont. Tma to síce ešte nie je, ale už to nie je ani denné svetlo.
Pomaly v polospánku prichádzam k vysnívanej zastávke. Dohoda znela jasne. Prvá príležitosť a ideme spať… Nevyzerá zrovna najútulnejšie, ale ja už rezignujem. Chýbajú jej bočné steny. A ani zadnú stenu nemá až po zem. Prefukuje ju. Je to vedľa štvorprúdovky. Zastavujem Garmin. Vykladám veci na spanie. Som chlap a držím svoje slovo. Našťastie doprava tu nie je až taká hustá. Bicykel skladám vedľa seba aby mi aspoň trochu tvoril závetrie. Ešte som sa nestihol úplne zložiť a okolo ide Vašek. Jeho výraz na tvári nemá ďaleko od ducha. Posrandujeme a ide ďalej. Moje večerné rituály už poznáš. Z cyklogatí sa vyzliekam a dávam si na noc merino trenky. Tak si to predstav, že si Fín. Ideš štvorprúdovkou v noci v šere Fínskym lesom a na zastávke v strede ničoho osvetlíš stojaceho chlapa len v trenkách ako si čistí zuby. Toľko k mojej úrovni hanby po štvrtom dni. Neviem, kto z nás ma väčší zážitok. Balím sa do spacáka a snažím sa zaspať.
Dobrú noc ? Budím sa. Je to nakoniec frekventovaná trasa pre kamióny. Každý okoloidúci kamión mi spacákom preženie poryv vetra. Najhoršia zastávka. (ever). Budím sa každých dvadsať minút. Dobrú noc.
Deň 5: Fínsko – Helsinky
Dátum: 24.6.2026
Vzdialenosť: 354,62 km
Prevýšenie: 2879m
Čas pohybu: 16:52:39
Celkový čas: 21:02:27
Neviem či bola horšia noc dnešná alebo prvá na tej zastávke s deravou strechou. Nechce sa mi vyliezť zo spacáku a zakrývam sa tak aby mi do tváre nevideli autá. Keď nevidím ja ich, nevidia ani oni mňa nie ? Ak by som spal takto pred office dňom tak som nepoužiteľný. Ktovie ako sú na tom moje kognitívne schopnosti. Do Helsiniek mi ostáva cca 350 kilometrov. Ak sa trochu hecnem tak to dnes dám. Dolámaný vstávam. Lámem nohy v kolenách. Fakt neviem ako to telo funguje. Ledva spím, celé dni bicyklujem, hlava ma vôbec nebolí a ešte sa z toho teším. Tvár ako by ma prešiel kamión, ale úsmev na tvári. Nerozumiem prečo, ale stále si opakujem, že toto je môj happy place. Miesto a stav, kde som šťastný. Type 2 fun.
„Type 2 fun označuje aktivity, ktoré sú počas ich vykonávania náročné, bolestivé alebo úplne mizerné, ale po ich skončení sa na ne spomína s radosťou a pýchou.” Yes, please!
Po štyroch dňoch sme už skoro 1500 kilometrov južnejšie takže je tu teplejšie slniečko. Knihu Na západe nič nové som dopočúval už včera. Kniha mala len 6 hodín. Zaujímavé čítanie. Znova si vravím, že na Slovenku a v tejto dobe sa nemáme na čo sťažovať. Hneď ráno sa púšťam do knihy Spasiteľ podľa ktorého bol natočený film posledná šanca. Ďalšími audioknihami ma zásobuje kolega René. Ďakujem. Ostane mi viac na jedlo. Kniha ma zabaví tak na ďalšie dva dni. Doprava vo Fínsku je celkom pokojná, takže so slúchadlami som v pohode. Hlavne to mám celkom potichu takže počujem aj okolie.
O dve hodiny od štartu už sedím na pumpe vo Vihtavuori – káva, kola, bageta a zohrievam sa na slniečku. Neviem ani aký je deň. Pri vedľajších stoloch sedia roboši. Tuším stred týždňa. Začínam strácať pojem o čase. O priestore som stratil predstavu už dávnejšie. Netuším, kde na mape som a asi mi to je aj jedno. Dokupujem zásoby. Niečo mám zo včera, ale nechcem veľa stáť. Kupujem si lístok na trajekt z Talinnu do Helsiniek na skorú rannú hodinu. (Áno z Talinnu do Helsiniek, ale to ešte neviem, že robím peknú hlúposť.) Jasné, že prikupujem na loď aj raňajky. Za tie dve hodiny tam spravím škodu. Spánok počká. To si píš.
Letím si ďalej. Krajina sa zmenila. Začína tu byť viac vody ako lesa. Ideš z ostrova na ostrov a tak ďalej. Veľa mostov. Prvý krát si povieš, že aké fasa. Tretí krát sa pousmeješ a potom je to zase len nuda. Pritom každý takýto prejazd pomedzi vodu by bol highlightom bežnej jazdy u nás doma. Dnešná kniha je celkom dobrá. Užívam si ju. Keď sa spätne zamýšľam, čo bolo včera keď som počúval audioknihu okolo mňa tak úplne neviem. To zase bude zábava, spísať z toho poznámky. Audiokniha odoberá značnú časť pozornosti. To nechceš. Ale tak keď už som začal. Ešte mám v pláne počas tohto tripu dať Krstného otca a potom dosť.
Idem, idem a zrazu ležím na zastávke. Musel som. Ani neviem ako a kedy som zastavil, ale už si ležím. Mám dosť. Veľká lekcia je, že vždy keď oddychuješ musíš dať tretry dole, nech si chodidlá oddýchnu. Našťastie som si kúpil kvôli tomuto preteku tretry značky Lake verzia wide (široké) s karbónovou podrážkou a tie zatiaľ idú bomby. Len keď sú mokré tak neschnú veľmi dobre. 20 minút na zastávke prešlo ukrutne rýchlo. Vždy si dávam radšej budík. Keby zaspím tak spím celé hodiny. Ten pocit, keď vieš, že nie si pripravený vstať ale musíš. Čas vyraziť. Zaspatá a ťažká tvár. O desať kilometrov ďalej pozerám, že pri zastávke je opretý ďalší nabalený bicykel. Vo vnútri si spokojne chrápe Václav. Idem ďalej. Nebudím.
Prvý väčší nákup robím pred štvrtou poobede v mestečku Sysmä. Prichádzam vyhladovaný a skoro bez vody. Pri obchode ma dobieha Václav. Chvíľu pokecáme. Vždy je to príjemné oživenie a výmena zážitkov. Nakupujem vo veľkom. Keď si hladný a smädný nakúpiš viac ako odnesieš. Na mieste zlikvidujem tri sendviče, na riadidlách pristáva jedna veľká štrúdľa a do batohu nakupujem večeru: Philadelphia nátierka, pečivo, paradajky, syr. Mám taký minibatoh, ktorý keď potrebuješ vybalíš a keď nepotrebuješ tak zbalíš. Ako dospelý chlap síce opaľovací krém nepoužívam, ale musím sa priznať. Kupujem jeden a natieram si nos, uši a dlane zhora. Už to celkom páli. Pozerám mapu. To robíš pri každej zastávke aby si vedel čo ďalej. Organizátor si dal veľa práce vyhnúť sa hlavným ťahom. Takže pri odchode z obchodu musí byť samozrejme monster, kola a plná zásoba vody. Nesiem tri fľaše. Fínsko je miestami veľmi riedko osídlená krajina. Do Helsiniek ostáva 180 kilometrov. Sú štyri poobede. Loď mám ráno okolo šiestej. Servis bicykla je teda jasný. Alebo je skôr jasné, že v Helsinkách nebude. Vyskúšam v Talinne.
Ak by som mal opísať ďalšie hodiny jedným slovom, bol by to teleport. Hlava vypnutá. Počúvam knihu. Lesy, lúky, lesy, polia, nekonečný západ slnka, šero. Myslím na raňajky na lodi. Akurát jedna pumpa po ceste – nádej na zastávku. Ale aj ta je zatvorená. Tak nič. A pomaly sa do pozornosti vkráda hlad. Desať hodín večer. Dnes už 280 kilometrov za mnou. Žiadne obchody. Našťastie som na to myslel vopred. Uprostred dedinky Sälinkää hľadám miesto, kde by som sa zložil. Sadám si na zem pred zatvorený obchod. Je chladná, ale nebudem tu dlho. Na zem si na batoh rozkladám večeru. Volám Tinke. Najem sa a rozmýšľam či si ísť najprv niekde zdriemnuť a potom dotiahnuť 70 kilometrov do Helsiniek alebo opačne. Je to tak na tri – možno aj štyri hodiny. Už nie si svieži kamarát. Máš dosť a ťaháš už piaty deň. Spíš ako párik rodičov s novorodencom. Keď zrovna nebicykluješ tak zaspávaš. Radšej počkám na loď v prístave ako to zmeškať. Rozhodnutie je ísť kým tam nedôjdem. Snáď okolo jednej a ostane mi pár hodín na zdriemnutie.
Prvých päťdesiaat kilometrov zbehne rýchlo. Šero sa každým dňom viac a viac blíži k tme. O to viac keď si v hustom lese. Tieto lesy mi nebudú chýbať. Svetlo som mal prvý krát zapnuté už včera večer. Bola radosť nemusieť ho dobíjať. O starosť menej.
Posledných dvadsať kilometrov je utrpenie. Prejazd cez veľké mesto je vždy utrpenie. Križovatky, semafory. Cyklochodníky. Ani neviem, čo z toho už sú Helsinky. Po dvadsiatich hodinách prichádzam do aglomerácie. Hodinu bojujem s mestom a desať minút pred treťou prechádzam okolo Fínskeho parlamentu. Trochu som sa prepočítal. Meškám tak hodinu za plánom. O tretej prichádzam na prvý checkpoint – Helsinská katedrála na Senátnom námestí. Robím si selfie a posielam Andymu. Mesto je plné ľudí. O tretej ráno. A to je noc z utorka na stredu. Vypínam Garmin. Chvíľu sa kochám a vyrážame hľadať prístav. Helsinky sú plné mačacích hláv. Radosť každého cyklistu. Pozerám maily a v polospánku hľadám lodný lístok. Spúšťam navigáciu, smer prístav. Tá vec v mojej ruke hlási 90 kilometrov. A mám tam ísť loďou. To mi nevychádza. Kua. Niečo je zle. Toto je najťažšia mentálna úloha dňa. Asi po desiatich minútach zisťujem, že som si kúpil lístok opačným smerom.
No nič ideme do prístavu nejak to vybavíme. O pol štvrtej ráno. Už Ťa tamv všetci čakajú kamarát. S otvorenou náručou. Určite Peter… Všetko je zatvorené. Fuck. Telefón samozrejme nikto nezdvíha. Hnevám sa na celý svet. Môžem sa jedine sám na seba. Šesťdesiat eur v prdeli. Nemám ten lístok ani ako vrátiť. Nechce sa mi ani nadávať. Smejem sa. Kričím. No čo už. Snáď bude na správnej lodi miesto. Našťastie kupujem nový lístok. Správny. Ale už bez raňajok. Kľudný spánok v prístave som vymenil za stres s lístkom.
Do odchodu lode mám tri hodiny. Idem len trochu od prístavu. Na dve hodiny sa zložím v MCDonalde. Nemám chuť na nočný sightseeing v Helsinkách. Bicykel prvý krát zamykám. Vyzerá to tu tak blízkovýchodne. Ani si neuvedomujem, že za tuláka a podivína som tu ja. Tretí deň bez sprchy. Už musím aj mierne páchnuť. Mením síce oblečenie, používam dezodorant a umývam sa pri každej príležitosti, ale sprcha je sprcha a práčka je práčka. V kľude sa umyjem. Nabíjam si veci. Dám si veggie burger k tomu kolu a kávu a driemem s hlavou opretou o ruku na stole. Lúčim sa s normálnym spánkom. Na lodi si snáď trochu zdriemnem. Pred odchodom ešte skočím do potravín po proteínové nápoje, pečivo a nejaký snack na loď. Je to hneď vedľa.
Idem sa slušne postaviť do radu na loď medzi autá a čakať kým sa nalodíme. Zaspávam po stojačky opretý o bicykel. Fakt som skoro spadol ? Sakra. Rána sú po noci bez spánku vždy najťažšie. Bicykel tu nechávaš v podpalubí a ideš si sadnúť do príjemného interiériu. Na lodi stretávam, ďalších cyklistov. Je tu Udo, ten čo spadol deň dozadu a bol v nemocnici. Niekde je aj Václav, ale už nemám silu nájsť ho a skladám sa na pohovku. Je šesť hodín. Ja zaspávam. Dobrú noc. Že dobrú noc. Veď je ráno a o dve hodiny vystupujeme. Hehe. To zas bude zajtra deň. Oprava: to zas bude dnes deň. Škandinávia mi zobrala život.
Checkpoint 1: Helsinky. 1700km za mnou.
Čas segmentu: 121 hodín 51 minút.
Priebežne 8. miesto.
