NC4K: Kapitola 4 - Fínsko
Deň 9. Ahoj Fínsko
Každým dňom ma budík vytrháva z hlbšieho a hlbšieho spánku. Uvažujem, že keby dnes neplánujem ďalších tristo kilometrov niekde vo Fínsku z postele ani nevyleziem. Na lodi to príjemne hučí a uspáva. Čas spakovať tie štyri a pol veci, čo tu mám, nahodiť vypraté cyklo veci a velím smer raňajky. Cestou sa zastavíme na terase. K fínskemu pobrežiu je to plavba pomedzi tisíce ostrovčekov. Východ slnka. Úžasný pocit. Sloboda ? Očakávania ? Slnko, more, všetko super, idem jesť.
Raňajky jedna bomba. Kontinentálne raňajky na lodi s výhľadom. Sedím s Nickom a Leonom. Myslím na to, čo nás dnes čaká – celkom rovinatý deň, za 12 hodín by to malo byť vybavené. Som zvedavý s kým pôjdem ďalej. Joannesa a Stephana nevidím. Otočím to k pultu minimálne tri krát. Telo potrebuje palivo (a ja som od prírody pažravý). Z myšlienok popri káve ma vyrušuje hlásenie. Prosíme vypratať izby a presunúť sa k vozidlám. Za niekoľko minút budeme v Turku. Akosi nám nik nepovedal, že vo Fínsku majú o hodinu menej. Super. Práve skončila raňajková idylka.
V prístave nevidím všetkých. Ďalej však nečakám a štartujem s Nickom, Leonom a Stephenom. Títo sú v pohode partia. Je super keď človek nemusí hneď z rána riešiť obchod, raňajky, kávu. Bežne si ani neuvedomuješ, aký je tečúca voda, suché oblečenie, kuchyňa a kúpeľňa luxus.
Takže Fínsko. Lesy, jazerá, rovina, komáre, prázdne mestá. Podobné Švédsku, ale na prvý pohľad chudobnejšie a menej strojené. Prišiel som sem s predsudkami – bude to tu depresívne. A to teda, že je. Pod mrakom. Šedo. Nekonečný horizont. Rovina kam oko dovidí. Prázdne dediny. Jediná vec, čo ma aktuálne zabáva sú názvy dedín a miest. Prvá zastávka v Mynämäki po 40km. Káva, doplniť zásoby na deň, keď už je príležitosť. Vo Fínsku ich má byť pomenej. Rutina. Stephen sa s nami lúči a mne je jasné, že už ho neuvidíme. Chce byť sám chalan. Pri káve sa ku nám pridá Florián z Rakúska – toho vidím prvý krát. Gravel a kolesá široké ako z traktora. Asi nečítal propozície. Alebo v Rakúsku nemajú plášte.
Fičíme vo štvorici. Oblačnosť ustúpila. Scenéria ostala. So slnkom a modrou oblohou sa monotónnosť zdá o čosi znesiteľnejšia. Krajina ako z obrazu. Červené domčeky, brezové lesy, borovicové lesy, jazerá. A stále dookola. Cesty sú dobré. Cyklochodníkov pomenej. Doprava žiadna. Dnešok zatiaľ bez highlitov. Snáď okrem toho, že ma vôbec nebolí riť. Predok tiež, už nešmirgľuje. To je úľava. Čo sa týka fyzického stavu, až na dlane a prsty všetko v poriadku. Malíčky mi nefungujú vôbec, prstenníky zatiaľ ovládam na 50% . Striedam úchopy, snažím sa, čo najviac ležať na lakťoch. Nemuselo by sa to zhoršovať.
Dnes len s menšími zastávkami – včera sme mali „oddychový deň“, (leteli sme síce ako draci ale len 180km) plnohodnotná noc, dobré raňajky. „Highlight“ (dnes len v úvodzovkách) prichádza teda až na 240. kilometri. Hádaj. No pizza predsa. Už ani neopakujem – prázdne mesto. Vlezieme do prvej (a pravdepodobne jedinej) pizzerie v Parkane. Vraj originál Talianská. Doma by som sa pravdepodobne otočil už pri vchode. Vyzerá to ako bistro Panda v Košiciach. (Treťotriedny Vietnamec, ale rezance sú top) Len temnejšie. Voľba je jasná – klasika vegetariana. Dnes len za 16eur. Vedľa pokladne má vedúci studený bufet, pozerám na to: cestoviny, zelenina, olivy, syr, omáčky. Pýtam sa a je to zadarmo k jedlu. Ja sa pozývať nenechám. Káva ? V cene. Klobúk dole. Cena sa mi hneď zdá byť v pohode. Ani nemusím písať, že som spratal dva plné chody kým mi dorazila pizza. Čo s ňou ? V Parkane robíme nákup aby sme dnes už nemuseli stáť a pokračujeme. Cieľ 300km niekde pri vode aby sa dalo opláchnuť. Chyba.
Dni sú citeľne a výraznejšie dlhšie. O desiatej slnko ešte na oblohe. Západ slnka trvá snáď večnosť. S posledným svetlom prichádzame k jazeru, kde chceme spať. 310km. Teším sa. Umyť sa, dať si pivko, zaliezť čistý do spacáku a užiť si päť hodín spánku. Jazdíme po ceste okolo jazera. Od jazera nás delí hustý les, húština, močiare. S nádejou smerujeme k pláži. Celá oplotená a zamknutá. Sakra. Ďalej nehľadáme. Dnes to bude bez vody. Ale zato s komármi. Nie tak ako doma, jeden sem, jeden tam. So stovkami, tisíckami komárov. Posledný krát som chcel spať pri vode. Prvá vec po zastavení je teda repelent. Všade. A veľa. Polomŕtvy a nespokojný prehadzujem pončo cez bike a robím si prístrešok – vyzerá to na dážď. Pivo radšej preskakujem. Posledná vec, čo tu chcem robiť je ísť sa v noci vyzlečený vyvenčiť. Zaliezam do spacáku (nechutné, kto zažil vie, lepí sa to na teba ako sprchový záves na internáte) a naťahujem cez seba moskytieru. Bzzzzz, bzzzz. Lietajú všade. Skúšajú to cez sieťku. Špiny. Sieťka priamo na koži je k hovnu. Dookola ju upravujem a naťahujem. Tie svine sú neúnavné. Uteká hodina za hodinou a ja nespím. To bude zajtra deň. Sieťku po dlhom boji zavesím na barany bicykla, ľahám pod bicykel a konečne v okolí 30cm od hlavy ticho. Zvyšok zabalím do spacáka a do ponča. Zaspávam. Orientačne 3:30.
2447 km.
Fotogaléria
Deň 10. Utrpenie pokračuje
5:30. Definitívne najhoršia noc nielen tohto výletu, ale jedna z najhorších v živote. 2 hodiny spánku a niekoľko štípancov. Posledná noc, ktorú som chcel tráviť pri vode. Kamoš Rišo ma na komáre upozorňoval. Našťastie som si zabalil repelent. Zbaliť sa. Jesť. Dávam si večerné pivo. Obľúbená IPA. Dnes to vyzerá na dážď. „Teším sa“. Dnes len v úvodzovkách. Čaká nás už tradičných tristo, dnes len s 1200 metrami. Nezaspať za volantom.
Prvá zástavka Alavus. Doplniť zásoby. A káva. Hneď. Je pod mrakom. Šedo. Mesto je prázdne. Je to tu depresívne. Doplniť zásoby. A nezabudnúť, teplá káva. Veľa kávy. Na kávičku ideme do: Leipomo-kahvila Nallenpesä. Teraz zisťujem že to je pekáreň – kaviareň. Káva je cez filter a k tomu refill. Top. Sladké pečivo. Obložené žemle. Keramický záchod. V týchto pekárňach asi skrachujem, ale život je hneď krajší. Na pozdvihnutie super. Vonku sa mi vôbec nechce. Kujeme plány na dnešný deň. Pozerám na ľudí dookola. Ešte som tu za tie dva dni nevidel niekoho sa usmievať Najbližšia zastávka-neskorý obed, potom večerný nákup a ťaháme do tmy. Plán je nepriestrelný. Od Nicka sa učím nový výrok: „Žiadny plán neprežije stretnutie s realitou“.
Lesy, jazerá, lúky, polia, lesy, jazerá. Neviem, čo si z tohto budem pamätať. Nič veľké sa tu nedeje. Celý zážitok je vyskladaný z úplne bežných a každodenných činností. Ale vnímanie je iné. Všetko je iné. Nie je to intenzívne, je to komplexné. Vytrpené. Precítené. Na túto tému vedieme dlhé debaty. Čo nám to dáva ? Čo nás sem dotiahlo ? Neviem. Proste sa bicyklujeme. Jediné starosti sú jedlo, pitie a spanie. Sme odtrhnutí od reality svojich životov.
Na horizonte sa objavili búrkové mračná. Dnes nás to určite neminie. Konečne Škandinávia. Kožušiny a Vikingovia stále nikde. Som zvedavý, kde budeme spať. 180km. Čas na obed. Kaustinen. Na križovatke hľadám v google mapách nejakú reštiku s domácou kuchyňou. Neviem síce čo Fíni jedia, ale ja zatiaľ fičím len na falafeloch a pizzy. Pred podnikom sa nám snaží nejaká (podľa mňa na minder zdrogovaná) Fínka niečo povedať. Neriešime. Z bicykla radšej beriem navigáciu. Bufetové stoly. Neverím. Balzam na dušu. Dnes to nakoniec bude dobrý deň. S vedúcou sa dohodneme, nech nám ich tam nechá aj keď má 5 minút do konca. Domáce nealko pivo – niečo ako kvas. Palacinky ako dezert. Páni tu sa zdržíme. S Leonom si dávame dezert a kecáme, čo ďalej. Nick si dáva „powernap“ – krátky spánok s jemným chrápaním na lavici v reštaurácii. Ako doma. Ďalšia zastávka tak o 50 km. Alebo keď nás počasie donúti.
Asfaltové cesty občas strieda šotolina a opačne. Scenéria sa nemení. Len opakuje. V Kannuse dopĺňame zásoby. Prichádzame sem už za dažďa. Pred supermarketom nás spovedajú dve Fínky. Odporúčajú nám najlepší podnik v meste : Kahvibaari (Kahvibaari is a uniquely soulful vintage cafe and bar located in Kannus, Finland. This local legend and nationally renowned classic cafe and pub is one of last of it’s kind in the country.) Naspeedovaný majiteľ nás víta ako delegáciu. Fotí si nás na instagram. Rozpovedá nám príbeh o svojom podniku. Vraj najstarší vo Fínsku. 70 rokov. Pozeráme na seba. Ale veď ok. Nič nevravím. Vonku prší, dáme si kávu a nejaký koláč. Vyzerá to tu ako socialistická obývačka každého tretieho domu u nás spred 40 rokov v kombinácii s Írskym barom. Úchvatné. Vcelku milé. Zatiaľ mi z tých fínskych podnikov príde, že nemajú vkus. Minimálne v porovnaní so Švédmi. Všetko staré, neupravené. O kachličkách na vidieku nepočuli. V podniku sme sa stretli s Indom (meno mi vypadlo), ktorého zlomil „powernap“ a rozhodol sa nocovať tu. My ideme ďalej. Prestalo pršať. Nás čaká ešte minimálne 70 kilometrov.
So zapadajúcim slnkom začíname hľadať miesto na spanie. Vyzerá to, že dážď bude pokračovať aj v noci. Strecha nad hlavou by sa hodila. Merijärvi. Ja hlasujem za strechu vedľa supermarketu. Stačí nech na nás neprší. Chalani majú „lepší“ nápad. Ideme do kostola. Je polnoc čiže by mal byť prázdny. Priznávam sa, nie som z toho nadšený. Ale nejak to prežijem. Prechádzame pomedzi hroby cintorínom až k dverám kostola. Zamknuté. Tak nič. Pár krokov oproti kostolu je drevená zvonica. Tá je odomknutá. Otvárame dvere, s čelovkou kontrolujeme priestor. Truhly a typický cintorínsky materiál. Moc miesta na spanie tu teda nie je. Rozsvietime svetlo a naľavo objavujeme schodisko. Leon kontroluje druhé podlažie a hlási vynikajúce miesto na spanie. Bicykle nechávame dole medzi truhlami, berieme spacáky, večeru a šup hore. Len dúfam, že nás do rána nepríde nik vyhodiť. Potrebujem spať.
2753 km.
Fotogaléria
Deň 11. Prvé soby
Budíček o piatej. Z tej veže v strede cintorína chceme vypadnúť skoro. Nakoniec to bola super noc. Ani neviem ako som zaspal. Sucho, ticho, bez hmyzu. Ráno je chladné a vlhké. Pokračujeme. Občas rozhovory, smiech a zábava inokedy hodiny ticho. Plán je jasný. Nájsť kaviareň a tam spraviť plán. Prvá, druhá, tretia, štvrtá desiatka kilometrov a nikde nič. Lejak. Naťahujeme sa do nepremokavých vecí a pokračujeme ďalej. Aby toho nebolo málo, ideme 30 kilometrový úsek šotoliny. Tak špinavý bicykel som ešte nemal (tento jeden). Toľko blata a bordelu v pohone… Každý štvrtý záber sa mi reťaz zasekne v prehadzovačke a trhá ju aj s pätkou. Čistím ju za jazdy pitnou vodou a dookola. Ak reťaz neroztrhnem teraz tak už nikdy.
Všetko nakoniec ok. Na 75 kilometri v meste Paalova zisťujeme, že sme tu skoro a až na obchod je tu všetko zatvorené. Nemám síce nič proti dažďu a vode ale dáva to zabrať. Teplá káva niekde v teple by bodla. Čo už. Nie sme z cukru. Ideme do potravín. V rohu majú posedenie. Tí ľudia sa tu fakt vôbec neusmievajú. Nakúpime somariny a hodinku využívame posedenie v rámci potravín. Refill káva. Jediná vec, čo tu chýba je wecko. Ale tak aspoň niečo. Teda až na to, že sedíme hneď vedľa chladiacich boxov. Je tu zima jak sviňa. Ale aspoň neprší. Ja som celkom mokrý. Musím vymeniť nepremokavú bundu. Nesiem dve. Kupujem si teplé rukavice. Softshell a water repelent, som zvedavý.
Pokračujeme v daždi. Asfalt, šotolina. Najbližšia zastávka Oulu na 150.tom. Tam obed. Prisahám, že dnes nechcem spať vonku. Všetko mokré a špinavé. Krajina rovnaká. Je to celkom boj, ale v partii to ide lepšie. Nie je to až také trápenie. Tesne pred Oulu sa počasie ukľudní a vyjde slnko. Toto som potreboval. Myslel som si, že pôjdeme cez mesto. ale naša trasa vedie po cykloceste okolo. Napriek tomu schádzame z trasy a ideme pár kilometrov mimo, smer mesto, dať si obed. Dnes to bude burger. Ostávame vonku na terase na slnku. Štyria mokrí chlapi si vedľa podniku na slnku porozkladajú mokré veci. Vyzujú tretry a pobehujú tu bosí. Paralelná realita. Alternatívny vesmír. Neviem si predstaviť, že toto robím v živote doma. Na večer sme si popri jedle našli Airbnb na cca 300tom kilometri. Celý objekt. So saunou. To bude niečo.
Pokračujeme na sever. Zadná časť môjho bicykla vydáva divné zvuky. Neviem sa ich zbaviť čistením ani prebrzdením. Po inšpekcii zisťujem, že mi skončili doštičky vrátane pliešku a teraz non-stop padajú do kotúča. Riešenie ? Vybrať doštičky a najbližšie kilometre bez zadnej brzdy. Zajtra kúpim doštičky. 170 kilometrov nestlačiť zadnú brzdu. Keramickým piestom by sa kotúč nepáčil.
Mestá začínajú mať divné názvy (nie žeby predtým nemali). 200km. Zastavujeme v meste Yli-li. Vedľa je mesto li. (Žiadne písmeno som nezabudol.) Robíme posledný nákup. Neviem prečo ale Fíni majú obchody vychladené tak na 15 stupňov. Nakupovanie je za trest. Potrebujeme to rýchlo potiahnuť na ubytko. Vyprať a vysušiť veci. Dať si saunu. Pri výjazde z mesta stretávame prvé soby. Krásne zvieratá. Nejak neriešia, že sú na ceste. Proste si idú. Neboja sa. Nič. Majú v prdeli. Ďalšie kilometre ideme autopilotom a všetci sa tešíme na noc. Je po siedmej a nám chýba ešte skoro 100km. Moc si ubytko neužijeme. K tomu, že je táto krajina krásna, gýčová a nudná pribudol nový aspekt – nekonečné rovné cesty. Kľudne desať kilometrov bez zmeny smeru a bez výškového metra. A za ohybom to isté. A dookola. Neviem si predstaviť ísť to tu v takom počasí sám. Asi by som sa hodil na krajnicu a minimálne chvíľu trucoval. Huby tu rastú tak ako v Mrázikovi. Hríby rastú pod brezami a vidno ich desiatky z veľkej diaľky z cesty. Hodinu do ubytka Leon dostáva defekt. Za jemného mrholenia to rýchlo spoločne spravíme a letíme ďalej. Sauna čaká.
Niečo po jedenástej prichádzame na náš dom. Slnko práve zapadá. Je to bungalov v strede lesa. Samota. Nikde dookola nič. Novostavba. Kto by tu preboha chcel žiť ? Všade dookola komáre. Zvnútra je krásny. Škoda, že tu strávime asi tak 6 hodín. K práčke je aj sušička. Fičia na plné obrátky. Raj. Saunu sme zapli hneď ako sme prišli. Rýchla večera, sprcha. Do sauny sa mi absolútne nechce, ale nechám sa na jedno kolo prehovoriť. Sauna po dnešnom dni padne dobre, ale zaspávam tak ako nikdy. Rýchlo do postele. Jedna hodina nad ránom.
Fotogaléria
Deň 12. U Santa Clausa na polárnom kruhu
5:30. Pohodlná posteľ. Absolútne sa mi nechce vstávať a pokračovať. Je iné vstávať v strede lesa a sadnúť na bicykel. Ale takto ? Z pohodlia je to oveľa ťažšie.
Nestlačiť brzdu. Opakujem si. Do Rovaniemi to máme 70 kilometrov a letíme bez zastávky. Teda ok, jedna krátka cik pauza. Tu už máme s chalanmi zladené cykly. V Rovaniemi hľadám cyklo obchod. Kupujem si doštičky asi za 60% toho, čo stoja doma. Príjemné prekvapenie. Inštalujem hneď pred obchodom. Slečne za pultom v obchode sa zdá Nordkapp za dva dni celkom náklad. To viete, že áno. Chalani šli medzitým pohľadať nejakú poriadnu Leipomo-Kahvila (pekáreň s kaviarňou). Idem za nimi.
Neviem, čo by som si mal vybrať tak si pre istotu vyberám viac kúskov. A otočím to tri krát. Títo severania si fičia na takýchto pekárničkách s posedením a s kávou. Kávu pijú zásadne filtrovanú. Presso som tu ani v ponuke nevidel. Väčšinou si stačí raz zaplatiť a človek si doplní koľko potrebuje. No a my potrebujeme celkom veľa. Nechávame tu každý minimálne po 20€. Za pečivo celkom dosť. V meste ešte robíme nákup a mierime smer 4.tý checkpoint – dedina Santa Clausa. Sme blízko Ruských hraníc a oblohu v pravidelných intervaloch brázdia relatívne nízko stíhačky. Snáď sa tu najbližšie dni nič nezomelie.
Dedinka Santa Clausa sa rozprestiera presne na polárnom kruhu. Fuu, to už sme celkom ďaleko. Dobrodružstvo sa kráti. Už si uvedomujem ako mi život tuláka bude chýbať. Ideme si po pečiatku. A ideme pozrieť Santu. Postavíme sa do radu za rodičov s deťmi. Štyria chlapi v cyklo oblečení. Dnes aspoň nesmrdíme. Väčšina súťažiacich pravdepodobne len preletela, ale tak keď už sme tu. Až tak sa neponáhľame. Čakáme asi 30 minút. Santa je celkom namakaný herec. Ku každej krajine odkiaľ sme niečo zaujímavé povie. Mňa sa napríklad spýtal či som niekde od Mariboru. Vysvetľujem rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom. Opravuje sa: vraj v Bratislave sú dobrí ľudia. Veď hej, východniari. Santa vie. Za fotku so Santom zaplatíme 45€. Nick ju chce pre dcérku. Vyskladáme sa a až tak to nebolí. Pre deti to musí byť zážitok. Pre nás bol tiež. Celá dedina, elfovia, Santa, darčeky, pošta. Posledný checkpoint.
Pokračujeme po frekventovanej ceste. Chalani sú z toho celkom v strese, vykoľajení a hundrú. Vraj vodiči jazdia rýchlo, blízko a nebezpečne. Ja neviem či sa mám smiať či plakať. Pre mňa je to ďaleko lepšie ako to zažívame na cestách doma. Pre ľudí zo západu opačne. Tí by asi Rudnícky, Drienovský alebo Ružínsky po práci nedali. Na to ale hrdý nie som. Máme sa, čo učiť. Duje nám do chrbta a kilometre ubiehajú rýchlo.
Okolo šiestej poobede máme za sebou vyše 200 kilometrov a je čas na večeru. Pizza, cola a dnes k tomu hranolky. Sodankylä. Pri večeri sa ani nestihnem zapojiť do diskusie a už platím ubytovanie na dnešnú noc. Ostáva 130 kilometrov. Ubytko bude zase len na pár hodín. Chvíľu protestujem – zastávam názor, že nás to pripravuje o nočné dobrodružstvo. Ale asi len chvíľu. Posteľ a sprcha je po 12 dňoch na biku fajn. Aj keď dva dni po sebe. Navrhovaný plán vyraziť skoro ráno ešte pred raňajkami, ale zavrhujem a môžeme sa tešiť na poriadne raňajky pred poslednými stovkami kilometrov. Sú v cene a tých pár hodín nás nespasí.
Posledných 130 kilometerov je nekonečných. Aspoň ten západ slnka si užívam. Jazier je na sever pomenej. Sobov pribudlo. Promenádujú sa po ceste. Lesy poväčšinou ihličnaté. Cesty extrémne rovné. Aspoň z pohľadu cyklistu. Chvíľu sa spolu zabávame chvíľu ideme osamote a chalani počúvajú hudbu. Ja som si zabudol doma slúchadla. Občas si niečo pustím nahlas. Ale minimálne. Hudba mi nechýba. A to som si chcel zbaliť nejakú knihu. Na hotel prichádzame okolo 11. Vyberám kľúč zo schránky a študujeme mapu, v tomto stave sú aj základné úkony ako olympiáda. Je to celý komplex. Jediná chyba – mám tak akurát jeden banán. Nevadí. Na pivo nik nechce a mne sa samému tiež nechce. Sprcha a spať. Ráno máme hotelové raňajky, prežijem. Okamžite zaspávam.
3388 km.
Fotogaléria
