NC4K: Kapitola 3 - Sweden
Deň 6 - Vitajte vo Švédsku
5:30 – budíček na lodi, dezorientácia (každým ránom mi trvá dlhšie uvedomiť si, kde som a čo tu robím). Hygiena, rýchlo pakujem veci, raňajky klasika – Snickers a Monster, presun do podpalubia k bicyklom. Joo zabudol som – namazať podvozok samozrejme.
Neviem ako je to možné, ale každým dňom je sedenie lepšie a ľahšie a ja sa cítim akosi viac fit, menej dolámaný a viac pri sile. Buď telo rezignovalo a zvyklo si na to, čo teraz robíme alebo som objavil zázrak ultra-rýchlej regenerácie. Jeden kamión, druhý kamión. V tesnom priestore sa tu vedľa valiacich sa kamiónov tlačí pri bicykloch asi 30 ľudí. Niektorí spolucestujúci, niektorí len turisti. Prišiel náš čas. Na bicykli sa veziem loďou a vychádzam cez čelo lode v Škandinávii (Trelleborg). V živote by mi nenapadlo, že sa sem prídem bicyklovať. Neviem síce čím je Švédsko výnimočné, ale ja osobne zažívam pocit znovuzrodenia, nový začiatok. Proste zmena. Nová kapitola.
Polozaspatý kľučkujem v prístave a hľadám cestu von. Je tu húf cyklistov. To znamená – potenciálni parťáci na pár (stovák) kilometrov. Snáď niekto normálny. Teda aspoň s rovnakou diagnózou. Kým sa mi podarí vyjsť z mesta nachádzam sa v skupine asi desiatich ľudí. Vyzerá to na sociálnu a rýchlu jazdu. Nerád sa za niekým veziem tak si vyberám miesto vo dvojici na čele (o ktoré sa samozrejme všetci bijú). Ľahám na aerá a euforicky si kričím „express train to Stockhooolm“. Neviem, kde sa tá energia a chuť krútiť berie. Nálada je dobrá, vysmiate tváre, rozumieme si, niečo nevyslovené nás spája.
Mojou obľúbenou časťou celej akcie sú raňajky – lokálna pekáreň, sladké pečivo, veľa kávy, civilizované WC. Teraz dúfam, že jednu nájdeme niekde po ceste, ideálne hneď v Malmo. Švédsko má ešte lepšie cyklocesty ako Nemecko. Nechce sa mi veriť. Dobrá cesta, dobrý asfalt, žiadne autá, vedľa cyklochodník. Všetko čisté, systematické a nejako bez ľudí. 7:30 ráno. Malmo síce prechádzame krajnou časťou, ale vyzerá to tu ako pri zákaze vychádzania, chýbajú tu ľudia. Občas to vzbudzuje dojem postapo sveta. Nás ostalo šesť. Na konci Malmo (mierne mimo trasu) – obrovská pekáreň, vynikajúce koláče/buchty, usmievavá obsluha, refill káva cez filter, slnečná terasa. Highlight dňa hneď z rána. Nevadí mi stráviť tu hodinu a otočiť to tri krát.
S novými kamošmi – Škót Alex, Švajčiar Johannes, Nemec Florian, Angličan Stephan, Holanďan Leon vyrážame vysmiati na Švédsky vidiek. Pole, dedina, pole dedina, zase kukurica, prázdna dedina, pole. Dediny sú tu extrémne čisté, domčeky majú červené obklady. Veľa sa toho nezmenilo. Akurát ľudia sú viac blond a krajší ako v Nemecku. Nevravím, že sa mi tu nepáči ale začína to byť monotónne. Čo čakáš ? – pri 4000km nebude na každej zákrute cirkus alebo Vianoce. Pssst: Očakával som veľkých bradatých ľudí, drsné tváre, sem tam nejaká kožušina cez plece. Snáď neskôr viac na severe.
Z nekonečných úvah a porovnávaní Nemeckého a Švédskeho vidieku ma prebúdza absolútne divný retardér na ceste. Vyvýšené kraje cesty na šírku asi 40cm, auto prejde a stred má nad „dierou“. Kolmo na tieto rampy sú osadené 20cm trčiace obrubníky, wtf ? Nechystám sa opisovať retardéry, ale dostanem sa k pointe. Je nás sedem. Tri dvojice sa krásne rozídu po stranách a tento „road furniture“ prejdú v pohode no a posledný smoliar v strede (hádaj kto) na… naletí priamo na tie obrubníky v strede. Počujem hluk zozadu, otáčam sa. Pozerám, neverím, Nick na zemi. To je ten, čo ho tri dni dozadu zrazilo auto. Tá istá strana, tie isté miesta. Fajne. Rozmýšľam, koľko má chalan smoly a akú silnú má vôľu. (Veterán z Afganistanu). Čistíme rany, lepíme leukoplasty, letíme ďalej.
Švédsko je síce krásne, ale už 90km (3 hodiny) sme nevideli obchod, pumpu, nič. Práve sme zistili, že na Švédsko sa musíme lepšie logisticky pripraviť a nabaliť. Nik nenamieta niekoľkokilometrovú zachádzku. Ideme na pizzu, nákup. (Hassleholm). Vo Fínsku to má byť ešte horšie. Uvidíme. Beriem tri litre vody, XY tyčiniek, cukríky, kilo banánov. Tu aspoň nemusím riešiť, či sa na mňa niečo lepí alebo nie a užívam si sladkosti. Nick pri obede hľadá na večer hotel – ja ponuku odmietam, dnes chcem spať vonku niekde pri vode. Pôjde s ním Leon. S Nickom mám booknutú kabínu na lodi zo Švédska do Fínska o dva dni takže sa uvidíme najneskôr v Štokholme o 500km.
Deň je ale ešte iba v polovici. Najbližšia zastávka o 70km. Ideme v podstate nonstop krásnym lesom. Lesa viac ako v Gelnickom okrese. Do scenérie ale pribudol nový prvok – jazerá. Občas samota – červený domček v strede lesa s dokonale upraveným trávnikom. S robotickou kosačkou. V strede ničoho. Švédi si dajú záležať. Nerozumiem.
Ďalšia zastávka – highlight dňa číslo dva – Almhult: Ikea múzeum. Neplánované, neočakávané. Nie žeby som bol veľkým fanúšikom nábytku, ale bufet ma očaril. O jedno ide – o jedlo. Výber. Ľudové ceny. Vyberám si všetko. K tomu káva a malinovky zdarma. Veľa kávy. Som spokojný a šťastný. V strede švédskeho lesa. Tu prvý krát od štartu vidím organizátorov celého preteku. Budú pekné fotky. Ďalšia zastávka pretiahnutá na hodinu, cca 190km za nami. Dnes už len jedna stovečka. Teším sa.
Nasledujúce kilometre priam letia, cesta, šotolina, cesta. O 60km sa lúčime s Nickom a Leonom. Vo štvorici robíme nákup na večeru. Za mňa pečivo, IPA, humus, olivy, chipsy. (Alvesta). Na mape si vyberáme jazero na nocľah, tak do 50 kilometrov. Na mape ich je milión.
Posledných 50km dnešného dňa je už za trest. Krajina krásna, deň je dlhší každým kilometrom, západ slnka je nekonečný, o desiatej stále na oblohe. Ale. Kopce. Skôr kopčeky. A veľa. Nie tie poriadne, ale desiatky menších – hore dole, hore dole. Vyjdeš jeden a vidíš tri ďalšie.
Nakoniec dňa – highlight číslo tri – nocľah. Tých jazier je tu toľko, že pri niektorých sú len samoty, jeden dva domčeky. Proste si Švéd a máš svoje súkromné jazero. A robotickú kosačku a dokonalý trávnik. Pri jednom takom sa zastavujeme. Okolo usadlosti schádzame asi stovku výškových metrov k vode. Mólo. Na móle posedenie. Ja len dúfam, že nás domáci nepríde vyhodiť. Vidíme len siluetu, ktorá nás z diaľky chvíľu od domu pozoruje. Uvidíme. Rýchly kúpeľ a repelent. Milión komárov. Doprdele s nimi. S chalanmi si na stole rozkladáme večeru. Večeriame v príjemnom tichu. Píšeme domov. Bude to studená a vlhká noc. Z ponča si spravím pri stole prístrešok.
Zaľahujem na móle nad vodou. Je pred polnocou. Je šero. Nie je tma. Dnes to bol top deň. Švédsko si užívam. Teším sa na zajtra.
1688km
Fotogaléria
Deň 7 – Po stopách Allana Karlsona
5:00. Prvé slnečné lúče. Škoda, že nie na nás. Sme za kopcom. Obliekam vlhké gate a vlhký dres. Balím mokrý spacák. Noc bola chladná a vlhká. Na druhej strane – má to výhodu – využil som spacák. (Doma som mal dilemu, či vziať niečo ľahké a klepať sa na severe alebo niečo trojsezónne a hore to bude v pohode.) Nad ránom nás medzičasom opustil Florian. Ten má trajekt o 12 hodín skôr takže mu ostáva cca 450km na 24 hodín. Drž sa priateľu. Trajekty sa vypredávajú pár dni pred termínom – poznámka do budúcna. Keby náhodou. Vyrážame v trojici. Johannes zo Švajcu a Stephen z Londýna.
Napriek tomu, že to dnes mala byť podľa parametrov pohodička, šplháme znova z kopca na kopec. Plán znel teda jasne – raňajky a káva pri prvej príležitosti. Dvadsať kilometrov nič, štyridsať kilometrov nič. Ach jaj, here we go again. Bez zásob a s pár deci vody. S istotou viem, že obchod bude určite na 70km v Eksjo. A dovtedy snáď niečo tiež.
Našťastie – v strede ničoho, ale absolútne ničoho, kde je len les, voda a toto tisíc krát dookola: Hannas. Nejaká reštaurácia či čo. Pred plotom malý stolík s nápisom Northcape 4000: free water, free coffee. Niekto sa rozhodol zachrániť mi život. S radosťou sa občerstvíme. Druhý nápis – dnes síce nevaríme, ale máme zmrzlinu a colu. Nenechám sa prehovárať a letím dnu. Vyzerá to tu na dobrý old school, v tom dobrom slova zmysle. Mierim do baru. Neviem či sa mi sníva. Vidím asi 4 chladničky a najväčšiu zbierku remeselného piva, akú som kedy videl. Tu chcem zostať. Už furt. V strede ničoho. S majiteľom je dobrá debata o pive a o regulácii biznisu s alkoholom v rámci Škandinávie. Majú to celkom prísne. Vysvetľujem ako je to u nás. Neviem, čo si mám dať. (ideálne všetko?) Priateľu, akože nealko Stout som ešte asi nepil. Dopĺňam to nealko Ipou. A colou samozrejme. Alkohol do tej horúčavy a únavy by nebol správna voľba. Roním slzu. Highlight dnešného dňa. V čase, kedy som ho potreboval. Aj keď zatiaľ bez jedla.
Do Eksjo našťastie už len necelá dvacka. Tu klasika káva, pečivo, cola a fičíme ďalej. Ideme traja a ten zvlnený terén a teploty cez 30 nás zabíjajú. Nemám na to nervy. Nemala byť na severe kosa ? Tu sa priznávam k niekoľkohodinovému autopilotu. Proste krútim. Nevnímam. V hlave mám pizzu. Krajina je krásna. Ďalšia zastávka je v pláne o 70km – Kisa. Tu dorazíme okolo obeda – cestoviny (prekvapujem žalúdok a mením za pizzu), pivo, Monster. Spacáky sušíme na plote pred reštikou v strede mesta. Žijeme alternatívny životný štýl. V paralelnom vesmíre. Snažím sa pri obede nezaspať.
Mentálne zaberá dávať si čiastkové menšie ciele. Každých povedzme 50km. A hlavne nech je tam jedlo. Keď sa na niečo každú chvíľu tešíš ide to ľahšie ako keď si povieš tristo denne a kontroluješ kompjuter. Pomedzi gýčové jazerá, krásne lesy a nechutne upravené a udržiavané samoty si to užívame smerom na sever. Názvy miest spoznávam z kníh Jonasa Jonassona a prechádzam si v hlave príbehy storočného starčeka. Terén sa zrovnal, čas letí, kilometre ubiehajú. Jedlo a potraviny v Linkopingu na dvestom kilometri. Odtiaľto nie, že autopilot, ale pre zmenu skúšam nezaspať na riadidlách. Jedna z najťažších hodín výletu. Keby som sám asi znova sadnem len tak na kraj cesty a rozmýšľam nad životom. Došla na mňa nenormálna únava. Hodinu krútim ako zombie. Asi veľa cukru. To prejde. Prešlo. Letíme s vetrom. Dnes bude dobrá priemerka.
Pomaly sa stmieva a my si na mape vyberáme vodnú plochu, kde sa večer opláchneme a zároveň miesto na spanie. 260km – Norkopping – čas nakúpiť tradičnú večeru – olivy, pečivo, humus, syr, pivo, chipsy a niečo na ráno. Objavil som úžasné flapjacky. K dnešnému nocľahu by to malo byť od 15 do 20km v závislosti od toho ako sa nám podarí nájsť flek. Našli sme. Ešte o tom síce neviem, ale ráno ho vyhodnotím ako najlepšie miesto na spanie celej výpravy – veľký drevený altánok s pódiom vedľa upravenej pláže. Kúpanie, repelent, spoločná večera ako ľudia pri stole. Na mysli zase obava, aby nás niekto z tej vysvietenej budovy hneď vedľa neprišiel vyhodiť. Našťastie tá sa rozplynula pri druhom pivku.
Dnes spím znova vykúpaný, v pohodlí pod strechou aj s bikom a vecami. Mám super partiu. Švédsko sa mi páči. Som za polovicou.
1963km
Fotogaléria
Deň 8 - Štokholm
Dnes budíček o šiestej. Zo spánku ma budia slnečné lúče ešte pred budíkom. Čím sme vyššie tým citeľnejšie sú dlhé dni. Jupí, dnes nebalím mokrý spacák. K radosti netreba vždy veľa. Dnes by to mala byť „cappucino ride“. Len 175km. Trajekt zo Štokholmu vyráža o 19:30. Pohodička deň pred nami.
Dnes sa ide luxusne. Doslova letíme. Prvých 90km a 700m výškových robíme s priemerkou 28,8 km/h len s dvojminútovou pauzou. S bagážou a po týždni krútenia nie zlé. Poučil som sa a večer som si s chalanmi kúpil viac jedla a vody takže zastávku nepotrebujeme. Okrem jednej cik pauzy teda. Nech neklamem. Ku krásnej a gýčovej švédskej prírode už nemá zmysel sa vyjadrovať. Po troch hodinkách míňame mesto Gnesta. Tu si dáme regulérnu zastávku na kávu, švédsku buchto-šišku plnenú krémom s vlajočkou. Mňam. A samozrejme nákup. Do Štokholmu ešte 80km.
V Gneste stretávame aj Floriána, ktorý včera ráno štartoval ráno skôr aby stihol trajekt. Našiel si parťáka s kabínou a voľnou posteľou na trajekte, takže ideme na rovnaký trajekt. Teším sa s ním. Dobieha nás aj Nick s Leonom. Noc prejazdili a včera spravili 350km. V meste ostávajú o čosi dlhšie. My sa ponáhľame po pečiatku, tu vieme dostať do 14:00 – „chválim“ výber checkpointov. Páni a dámy, hovorí k Vám kapitán: najbližšia zastávka nášho vlaku je Štokholmu.
Vyrážame asi šiesti, ale „veľká“ skupina sa celkom rýchlo rozpadla a ostali sme traja tak ako sme prišli. Tak mi to vyhovuje. Ľudia sa viac vezú a nespolupracujú. Po chvíli sa k nám pridáva Poliak. Meter päťdesiat ale nohy ako trámy. V pohode chlapík. Na čele vždy uletí. Čo je ale horšie jeho reťaz vydáva neprijateľné zvuky. Ak si to do Štokholmu nenamaže, spravím to ja. Nemám rád zvuky bicykla.
Bombujeme cez Švédske dediny, skoro po rovine, nič nové, nič zaujímavé. A zrazu sa smejem že: „Kungens Kurva“. Niekto si tu dal s názvom dedinky záležať. (Kráľovská zákruta). Na každom podchode, na každom moste, a málo ich tu teda nieje. Všade samé „Kungens Kurvy“. Sranda. Vysvetľujem chalanom, čo ma tak pobavilo. To už sme v podstate na predmestí Štokholmu. Ostáva 20km a presne jedna hodina do pečiatky. Cez mesto to bude na tesno.
Štokholm. Keď som si v Berlíne užíval cykloinfraštruktúru tak v Štokholme je ešte o level vyššie. Cyklochodník, cyklocesta, na križovatke za hranicou križovatky pre autá ešte trojmetrový pruh pre cyklistov, ktorí stoja pred autami. Keby sa doma postavím na križovatke pred autá nechcem vedieť, čo všetko by som si vypočul. Vyzerá to tak jednoducho, prepracovane a tak elegantne, prečo to doma nejde ? Nevieme to okukať, odpísať ? Nemáme dosť plagiátorov ? Teším sa zo zážitku a zároveň som smutný z rozdielu, ktorý vidím. Mestom prejdeme absolútne bez problémov. Pečiatku stíhame 10 minút pred záverečnou. Dávajú ju v cykloobchode. Príležitosť využívam a kupujem si nový krém na podvozok (Assos chamois cream – odporúčam, podľa mňa tam dávajú analgetiká – fakt, že nič necítiš) a nové rukavice. Moje sú vybavené a jednu som aj tak niekde stratil. Vege burger, pivko, nákup jedla na loď a rýchla cykloturistika po Štokholme. Krásne mesto, ale nie som v stave si ho užívať. Dve hodinky presedíme na schodoch v prístave a čakáme na trajekt. Dnešný cieľ dosiahnutý, vtedy vypustíš a prichádza letargia. Zrazu nechcem byť v meste, ale radšej na nekonečnom vidieku. Ťažko vyhovieť, čo ? Stretávka s Nickom, máme spolu kajutu, nalodenie na ešte väčšiu loď ako bola ta prvá. Kamióny vychádzajú aj spredu aj zozadu. 12 poschodí.
Pivko na palube, sprcha, vyprať veci. Megahotel na vode. Nick ide spať. Ja sa vydávam na vander po lodi. Je to obrovské. Reštaurácia so živou hudbou cez tri poschodia. Vyberám si, ale radšej tiché miesto na streche a vychutnávam si okolité brehy členitého pobrežia. Chcem si to vychutnať. Obloha, slnko na horizonte. Spánok chvíľu počká. Krása. Radosť. Sloboda. Do Fínska to máme skoro 12 hodín a mňa onedlho čakajú kontinentálne raňajky.
2137km.
Fotogaléria
