Deň 6: Estónsko
Dátum: 25.6.2026
Vzdialenosť: 203,86 km
Prevýšenie: 449m
Čas pohybu: 8:59:44
Celkový čas: 12:26:20
Dve hodiny na oddych na lodi sú po predchádzajúcich nociach extrémne málo. Aspoň na hodinu som privrel oči. Celý dolámaný. Po obvode otvoreného priestoru sú boxy a v strede reštaurácia. Chodím tu v ponožkách ako pravý filozof. Poschodie je útulné a plné. Idem si dať kávu na bare kým prídeme do prístavu. Pozerám na more a vyberám si servis v Talinne, kde pôjdem vyriešiť tú prehadzovačku. Bohu vďaka za AI – Nájdi mi cykloservis, kde sú najlepšie recenzie na ad-hoc opravy pre diaľkových cyklistov. Vyberáme spoločne Citibike Talinn. Neviem prečo, ale z takýchto interakcií mám stres. Nabehneš tam bez telefonátu, rezervácie a čakáš, že Ti na počkanie spravia bicykel. Tak nejak. Snáď to bude Ok a nebudem musieť behať pol dňa po servisoch. Druhá alternatíva bola vyriešiť to v Helsinkách, ale to by bola väčšia strata času.
9:52 som vylodený z trajektu, sadám na bicykel, zapínam Garmin a prebíjam sa centrom do servisu. Jedna fotka pri nápise Talinn. Milujem mestá. Milujem mačacie hlavy. Zas ale aby som nebol len negatívny, je tu krásne stredoveké centrum a dobrá cykloinfraštruktúra dookola. Centrum je dokonca zapísané na zozname svetového dedičstva. Oplatí sa prísť pozrieť. Mňa zaujímajú len dve veci – servis a káva. A otravuje ma zvyšok.
V Citibike Talinn som hneď po otvorení. Je tu frmol. Vojdeš do brány v centre a vyzerá to tu na kombináciu predaja cestovných kufrov, recepcie hostela, cykloservisu a požičovne. Z názvu som to mohol tušiť. Mladík za pultom vyzerá v pohode. Vyvalím naňho, že idem z Nordkapu do Tarify a potrebujem urgentnú pomoc a pýtam sa či by videl veľký problém v tom aby mi pomohli. Posiela ma za servisákom dozadu. Vyzerá skoro ako ja. Akurát bradu má väčšiu. Sympaťák však ? Dohodneme sa rýchlo – ak to bude malé spraví to hneď a ak to bude na dlhšie tak niekedy v priebehu dňa. Nech je to malé. Nech je to malé. Zhadzujem tašky a zdvíhame bike na stojan. Je to rozstrapkané lanko prehadzovačky v páke. Bude to na pár minút. Fúrik mi dobre hovoril. Nabudúce už pôjdeš na novom bicykli. Popri oprave ma presviedča, aké je Shimano naprd. Chystá sa na dovolenku do hôr do Rumunska a pýta sa ma aj na Tatry. Za chvíľu som vybavený, stojím pred servisom pozerám appku EU coffee trip. Nič po ceste. Škoda. Karhám sa, že som dnes už stratil dosť času a mal by som kopnúť do vrtule. Je skoro jedenásť a ja mám za sebou tri kilometre do servisu a nemám ani nakúpené.
Tak teda bez kávy áno ? Nabudúce si bicykluj sám Peter. Talinn je pekné mesto, ale ako už isto vieš priateľu mestá sú pri takýchto akciách naprd. Nechceš tu byť. Stojíš na semafóroch. Pobehuješ z cesty na chodník a opačne. Z Talinnu idem pol hodiny individuálnou zástavbou. Plot na plote, je to nekonečné bludisko. Ako v Nemecku. Ani vyčúrať sa nemáš kde. Na periférii potrebujem ešte vybaviť potraviny a potom môžem začať makať. Mením repelent za poriadny sprej. Nórsky nechávam na bedni. Možno niekomu pomôže. Stojím pred obchodom, tlačím do seba pletenky s pekanmi. Tie milujem. Cítim ako do mňa vstupujú kalórie. Zapíjam prirodzene monstrom. Kontrolujem mapu, kedy budem znova stáť. Logistika.
Teleport ďalších 50 km. Počúvam Poslednú šancu, teda Spasiteľa. Sedím na zastávke. Je cez 30 stupňov. Teplo a únava. Spotený, dolepený a unavený. Mám dosť. https://maps.app.goo.gl/6AbjorPoCEKQwUEL8. Ležím na lavičke, odháňam komáre a rozmýšľam, čo s načatým dňom. Ten spánok som trochu nevypočítal. O desiatej pôjdem spať. To je už len 5 hodín. To dáme.
Šesť hodín večer. V mestečku Tori nachádzam obchodík vedľa pekného tehlového kostolíka. https://maps.app.goo.gl/HxkjWMj6dgWD8i4q6 Automat na kávu. Yes! Nakupujem len vodu a kolu. Hlavný nákup som chcel robiť o 15 kilometrov ďalej, ale neodolal som. Sadám si vedľa obchodu k Udovi, ktorý tu už bosý večeria. Je to Nemec, tak okolo päťdesiatky. Vymeníme pár slov a ja letím do Sindi spraviť si nákup. Mohol som to spojiť ? Asi hej. Obchod sa mi nepáčil a moja unavená hlava vypočítala, že nemusím nosiť jeden kilogram o pol hodiny dlhšie. V Sindi pobehujem po supermarkete hore dole a neviem, čo kde nájdem. Zabijem tu zbytočne pol hodinu. A to sa oplatí! Pred obchodom má popri prvej večeri spovedá opitá banda na bicykloch. Čakal som násilie a nakoniec to bolo celkom milé. Tieto interakcie s domácimi ľuďmi sa mi celkom páčia. Ľudí tvoj príbeh zaujíma. Kto si a čo tam robíš. Si sám v strede ničoho, dúfaš, že Ti neukradnú bicykel kým si v obchode. Pokračujem. Estónsko je brutálne zelené. Ako aj Fínsko bolo, ale toto je iné. Nie je to monotónne. Je z toho cítiť viac života. Proste už to nie je tajga. Mix lesov, lúk a nekonečného vidieka
Z autopilota ma vytrháva koniec asfaltky. Zase gravel cesty. Ako keby tu na hlavných ťahoch jazdilo veľa áut. Jeden pretekár na štarte myslím, že práve z Estónska ma upozorňoval že na Pobaltí sú najhorší vodiči na svete. Zatiaľ to nie je horšie ako doma. Oblohu pomaly zastreli ťažké oblaky. Tak dnes ešte možno zmoknem. Smerujem lesnými cestičkami k moru a cesty sú už mokré. Takže našťastie som prišiel po daždi. Neviem z akých dôvodov, ale predpokladám, že na pobreží ľavou zadnou nájdem romantický nocľah s výhľadom. (Určite kamarát. Cesta na mape ide síce milimeter od vody, ale reálne je to pár sto metrov, les a zástavba). Únava, neúnava nad hotelom som ani nerozmýšľal. Nebolo v mojich mentálnych silách vypočítať kam prídem a nieto ešte niečo booknuť. Niekde sa zložím.
Dnes nemám očakávania na kilometre. Chcem už spať. Urobíme dohodu. Po 200km začneš hľadať a berieš prvú vec, čo nájdeš. To je tak desať kilometrov. A snáď nie veľa nad keby sa nedarilo. Za jazdy večeriam druhý krát. Syr. Tortily a paradajky. Je desať večer.
203 kilometrrov. Mestečko Häädemeeste, či čo. Koho to teraz zaujíma. V strede mestečka mini autobusová stanica. Sedím a študujem v mobile, kde pôjdem spať. Táto je v strede dediny. Nie úplne sa mi páči. Ale zase takáto luxusná zastávka to Ti nie je len tak. Vedľa nej Toi Toika – otvorená. Ráno nikam nemusíš utekať. Presvedčil som sám seba. https://maps.app.goo.gl/vFAZ4bv5iCabPNZf9 Veď pozri sám. Ostávam tu. Vypínam Garmin. Zastávka má spredu otvorené čelo, a našťastie asi trištvrte metrový múr. Skladám sa za ten. Umývam zuby, prezliekam sa. Krémujem. S už skoro zatvorenými očami nastavujem budík na 4:30. Vyzerá, že tme sa stále nechce. Až na ten servis to bol zatiaľ najnudnejší deň. Dobrú noc vospolok.
Deň 7: Lotyšsko
Dátum: 26.6.2026
Vzdialenosť: 333,69 km
Prevýšenie: 1032m
Čas pohybu: 14:49:22
Celkový čas: 18:31:32
Noc bola dobrá. Ani raz som sa nezobudil. Nohy mám síce ako z dreva, ale stále idú. Keby som to robil prvý krát asi som prekvapený, čo sa dá na telo naložiť a ono vytrvalo pôjde. Napadá mi paralela k virálnemu videu o magickom stolčeku, na ktorý môžeš večer naložiť koľko chceš, a niekto sa postará o to aby bol ráno uprataný a pripravený. Ten chlap je moja vedomá časť ktorá nakladá na telo, tá žena je moja automatická časť, ktorá ho v noci dáva dokopy a telo je ten stolík, ktorý treba upratať. (I mean sometimes I’ll see how far I can push this thing… 😀) https://www.youtube.com/watch?v=-_kXIGvB1uU. Vyrážam tesne po piatej. Je chladné a vlhké ráno. Zahrejem sa na bicykli.
Celé ráno kopírujem pobrežie. Od mora ma delí široká piesočnatá pláž a pás lesa. Kempy. Prímorské dediny. Zeleň. Veľmi pekné. Míňam parádne autobusové zastávky – vyrobené akoby z polovice lode, rozmýšľam ako by sa tu spalo. Moja zastávka bola tiež v pohode. Môžem byť spokojný. Po pol hodine vidím na pláži vysokú vyhliadku. Preteky, nepreteky idem tam. Hore si beriem kolu – bude na raňajky a ako náhrada kávy. Škoda, že som nevedel o tomto mieste večer. Tu hore by sa spalo luxusne. More sa tratí na horizonte. Vzduch plní morský vzduch. Výhľad na nekonečnú pláž na obe strany. Slnko ešte nevyšlo. Pre tieto zážitky, výhľady, pocity to stojí za to.
O hodinu už som na hranici s Lotyšskom. Hranica vyzerá asi tak ako čiara na mape. Proste nijako. Vedľa cesty medzi domčekmi jeden drevený „billboard“: Lotyšsko. Tak táto hranica nám energiu nepridá. Nevadí. Nie každý deň sú Vianoce. Okolie bez zmeny. Mentálne bojujem s krajinou ďalej a snívam o dnešnej káve. Stromy, zeleň, stromy, zeleň, lúky, prázdne dediny. Keď začínaš tak skoro, a nemáš zrovna šťastie na pumpu tak je všetko zatvorené. Len tak mimochodom, nie všade sú pumpy 24/7 ako u nás. Po hodine odbáčame od mora do vnútrozemia. To by nevadilo, ale po chvíli končí asfaltka. Nič proti šotoline mám hrubé gumy, ale…. Boha. Vyjazdené a vymyté cesty, kde Ťa to trasie ako nekonečný rad retardérov. Boží trest. Nie že by som bol nejaká fajnovka. Ten stav cesty neviem ani pomenovať. Priečne rebrovaná cesta ? Na tom sa nedá chytiť rytmus. Na mape je to normálna cesta. Hodina utrpenia. Chápem, asi sa vyhýbame preťaženým cestám. Lotyšsko na mňa nerobí dobrý dojem.
Na 65. kilometri volím 20 minút powernap na zastávke. Tá rozbitá šotolina ma mentálne vybagrovala na totálne dno. Noc síce bola dobrá, ale nie magická. Zároveň skončili aj luxusné estónske zastávky. Táto moja je len taká lavička v strede poľa. Stačí. Hľadám na mape, kam pôjdem na nákup. Mesto Limbaži o 30 kilometrov. To ešte vydržím. Vždy je super, keď je prvá zastávka, čo najneskôr a ty máš za sebou aspoň pár desiatok kilometrov. Teda keď máš, čo ráno zjesť. Po zdriemnutí pokračuje vidiek a prázdne cesty pomedzi lúky a pasienky.
Konečne Limbaži. Na budove nápis Kafenica. Super. Bude to aj s kávou. Je to raj. Pred potravinami si dávam deodorant a voňavku. Mám takú mini sporty nike z Kanárov za 4 eura. Nevyhnutná súčasť výbavy, keď nechceš pri nákupe smrdieť. Zamykám bicykel. Umyť sa na toalety. Nákup. Najesť sa pred obchodom, nabaliť veci na bicykel a šup na dvojité preso do kaviarne. Teda asi je to skôr jedáleň. Dve kuchárky od svojej polievky od stola pozerajú, či to pri tom bare myslím vážne. Yes. Double espresso a henten koláč prosím. A rovno platím, lebo už nemám záujem o ďalšiu interakciu. Thanks. Usmievame sa. Pri vedľajšom stole obeduje pár dôchodcov. To je život. V audioknihe akurát Ryland Grace na kozmodróme Bajkonur vedie rozhovor so šéfkou projektu, ktorá ho nakoniec pošle do vesmíru na smrť. Tak kamoško nie si hrdina čo stratil pamäť, ale zbabelý učiteľ, ktorého zdrogovali a posadili do rakety. Asi tak ako môj ego trip Peter doma v pohodlí za počítačom odsúdil toto telo vrátane tej časti, ktorej sa absolútne nechce a poslal ho na tento trip. Sranda, čo všetko si človek pamätá ku konkrétnemu miestu. Najbližšia zastávka bude v Rige o ďalších sto kilometrov a snáď 5 hodín.
Cesta letí. Ďalšia kniha skončila. Konečne. Ešte dám Krstného otca a dosť. Uberá mi to zo zážitku z jazdy. Okolie je pekné a pekne nudné. Lúky a tak. Parametre, za ktoré by sa nehanbila ani Podunajská nížina. Teším sa do Rigy. Kúsok zmena. Dobre si pamätáš, že na mestá vždy nadávam, ale aj tak, ďalšie hlavné mesto.
Vyzerá to tak, že v Lotyšsku je asfalt nedostatkový tovar lebo sa zase j***m (jazdím samozrejme :-)) v prachu a piesku. Alebo sa proste na to vysrali. Neviem. Chvíľami je piesku toľko, že mi koleso snáď do polovice zapadá. Obedňajšie slnko praží a ja spotený tlačím bicykel v piesku niekde v strede Lotyšska. Chcem veriť, že tu na mape nebola iná možnosť ako sa dostať do Rigy. Pri tejto šotoline v strede lesa máš normálne dopravné značenie. Ako tak skúmam ono je to normálna regulárna súčasť ich siete ciest nižšej triedy. Potom sa na Slovensku nemáme na čo sťažovať. Jazdia okolo mňa aj autá a valia sa kamióny. Vieš si predstaviť ten prach vedľa a za kamiónom. Na druhej strane musím uznať, že z tejto kakofónie pocitov sa celkom teším. Pridáva to intenzitu dobrodružstvu. Dlane mám na šalát, zadok si už pomaly zvykol. Dnes končí prvý týždeň na ceste.
Šotolinu v strede ničoho vystriedala rekreačná oblasť okolo Veľkého a Malého bieleho jazera – Baltezers. Konečne asfalt. Z tých stavieb a ich rozmerov som unesený. Vlastné móla a prístup k vode. Presklené čelá. Tak vy tu v polovici krajiny jazdíte po štrku a tu si na predmestí Rigy staviate nehnuteľnosti a vily, za ktoré by sa nehanbili ani naši politici. Je to tu krásne, ale niečo mi hovorí, že celé zle.
Do Rigy je to ďalej po cyklochodníku vedľa diaľnice. Oddych. Tak ako som sa do Rigy tešil tak sa teším aj na to keď vypadnem. Musím, ale uznať že cykloinfraštruktúra v meste je parádna. Pred prechodmi máš také stojany kde sa vieš nohou oprieť pri tom ako sedíš na bicykli aby si nemusel zosadnúť. Lepšie ako značka koniec chodníka (a prejdi si to peši) u nás doma. Je to veľký kontrast ku štrkovým cestám. Polovica trasy ktorou idem cez centrum Rigy je rozkopaná a aktívne sa tu pracuje. Zaháňam myšlienky na reštaurácie a kaviarne a smerujem čím skôr z mesta s plánom, že sa zastavím niekde pred výjazdom v potravinách. Z Rigy nakoniec veľa nevidím a snažím sa ju preletieť. Prechádzam mostom cez obrovskú rieku Západná Dvina – šírkou vyše dvojnásobok oproti Dunaju v Bratislave. Majestátne. Pred výjazdom z mesta nakupujem na sídlisku svoju klasiku: monster, kolu, banány a pečivo a dopĺňam vlhčené utierky na večernú hygienu a čistenie bicykla. Dva v jednom.
Z Rigy je to znova po cyklochodníku okolo železnice. Až na polostrov, kde sa rozprestiera kúpelné mestečko Júrmala. To ako by si sa bicykloval cez Bardejovské kúpele Od pevniny ho delia široké meandre rieky Lielupe. Na jednej strane piesočnaté pláže ohraničené borovicovým lesom a na druhej strane pokojné riečne vody. Tu by to stálo za dovolenku. Trochu spestrenie a naspäť do lesa. Už je kompletne listnatý. Držím sa stále okolo ôsmeho miesta a predbieham sa s Nemcom Udom a trošku pozadu sa vezie Václav. Pár kilometrov v okolí sa nachádza aj Nemec Hannes. Toho som zatiaľ nestretol. Pelotón sa pomaly roztiahol a poradie sa stabilizovalo.
Dnes by to malo byť s prehľadom nad 300 kilometrov. Zastávka na nákup v Jelgave. Miesto, kde máš viac supermarketov vedľa seba má svoje výhody. V Maxime majú pekné toalety takže šup najprv sa tam umyť. Bike ani nezamykám. A Lidl hneď vedľa – na tripoch môj obľúbený. Pred Lidlom si vyzúvam tretry rozložím sa vedľa vozíkov a spokojne večeriam. Posledný nákup dňa. Osem hodín večer a slnko ešte poriadne praží. Rozmýšľam, či to dnes potiahnem na druhý checkpoint. Je to ešte asi sto kilometrov.
Lesy kompletne nahradili polia a ja sa rútim na Litovskú hranicu. Na hranice sa vždy teším. V Litve ma víta policajná hliadka a mesto Žagaré. Aj to znie a aj to vyzerá cigánsky. Mám pocit, že necestujem len priestorom, ale aj časom. Drevené prízemné, ale aj poschodové domy. Rozbité cesty. Pôsobí to dojmom kolomaže westernu, socializmu a cigánskej osady. Zanedbané opustené domy, chudoba. K tomu únava a šero o desiatej večer. Prázdne ulice a nikde ani nohy. Atmosféra by sa dala krájať. Nie je to strach, ale necítiš sa tu príjemne. Toto mestečko si určite zapamätám. Samozrejme nesúdim. Poteší ma verejné WC. Super. Nikde nikto. Uši na stopkách. Toto miesto niečím získava. Málo miest na Teba spraví dojem hodný zapamätania či už v dobrom alebo zlom. Táto chudoba je akosi príťažlivá, sympatická. V ďalšej časti mestá kamenné ohrady lemujú upravený anglický park za ktorým sem tam vykúka kaštieľ. Posledná príchuť do tejto zmesi. Rýchlo preč.
Ešte pár kilometrov a niekde sa zložím. Prechádzam cez dediny a zrakom hľadám útulnú zastávku. Nič. Prístrešok, ktorý som našiel cez mapy.cz je parkovacie státie v areáli družstva. Na to fakt nemám chuť. Ostýchavosť už je síce tudy tam ale nie až takto. O pár kilometrov ďalej je predomnou zrazu odbočka z mojej cesty niekam do lesa. Na rohu tri metre od cesty poriadny šuter, bude ma kryť. Skladám sa vedľa neho pod konáre ihličnatých stromov. Je mi to jedno. Rozložiť spanie. Vyzliecť sa. Repelent. Umyť zuby. Doprava minimálna, ale nechcem vedieť, čo si myslel ten šofér keď v strede noci osvetlil vedľa cesty bradatého týpka len v trenkách ako si drhne zuby. Hehe. Zaliezam do spacáku, na hlavu navliekam moskytieru, odpisujem na správy. Nado mnou koruna stromov, jasné nebo a milióny hviezd. Sloboda. Prvý týždeň za nami. 2200 kilometrov.
Deň 8: Litva
Dátum: 27.6.2026
Vzdialenosť: 301,82 km
Prevýšenie: 1487m
Čas pohybu: 13:52:03
Celkový čas: 18:56:41
Budík na 4:30. Noc bola dobrá. Musel som ignorovať zvuky lesa, ale s touto mierou únavy to nie je problém. Vyrážam s východom slnka. Zahrejem sa na bicykli. Za dve hodiny by som mal byť na druhom checkpointe. Táto časť Litvy zatiaľ pôsobí tak ako Lotyšsko doteraz – poľnohospodársky. Taká príjemná ranná cyklistika vidiekom. Na oblohe sa preháňajú izolované mraky z ktorých lokálne prší. Inak modrá obloha. Až na to striedanie asfaltiek a šotoliny. Podľa mňa gravel bicykle vymysleli práve niekde tu.
Druhý checkpoint je Hora krížov. Názov je vystihujúci. Proste kopec a okolo neho a na ňom more krížov. Vraj cez 55 tisíc. Sovieti to tu chceli viac krát zlikvidovať, ale nepodarilo sa. Stalo sa z toho pútnické miesto pre kresťanov a Litovcov ako odpor voči okupácii. Prechádzka v lese krížov je pekná ale nejak ma to nerajcuje. Robím povinné selfie a posielam Andymu. Zdravím nemeckých turistov. Sadám si radšej na schody altánku hneď vedľa areálu s obrovským krížom v strede. Niečo ako exteriérový otvorený kostolík. Vyťahujem humus, kaiserky a syr. Čas na raňajky. Dobre by sa tu spalo.
O hodinu už popíjam rannú kávu pred Lidlom v mestečku Šiauliai. Lidl je top. Ešte keby mal WC tak je to raj na zemi pre cykloturistov. Zásoby doplnené. Bicyklujem Litvou ďalej. Pekne praží. Už teraz sa teším na Španielsko. V úvodzovkách. Na Slovensku akurát máte tiež štyridsiatky. Pred obedom v dedinke Šiluva využívam vodnú pumpu na námestíčku na kompletné namočenie oblečenia. To vždy na hodinku príjemne schladí. Slnko je extrémne silné a bezvetrie sviežosti nepomáha.
Na obed stojím v meste Raseiniai. Nie žeby som musel, ale chcem využiť možnosť kúpiť si Calipo, monster, colu a schladiť sa. Opieram bicykel o stenu a o pár sekúnd bum o zem. Fuck. Keby nepadol na tú stranu, kde mám pohon nič by sa nestalo. Takto si to odniesla pätka prehadzovačky, ktorú mi ohlo pekne do kolesa. Krása. Takáto zbytočná chyba. Idem nakúpiť a potom budem mudrovať, čo ďalej. Stojím pri pokladni a vyčítam si ďalšiu chybu z nepozornosti a rozmýšľam ako by som vrátil čas. Ako keby sa to dalo. Pijem monster a pozerám na bicykel. No proste som to posral a čo. Čo s tým ? Napravím to rukou aspoň tak aby to prehadzovalo. Pozerám na mobile servis. Je nedeľa. Niečo, čo sa na google tvári ako obchod s bicyklami pár sto metrov odo mňa predáva nakoniec kosačky a k tomu asi tri mestské bicykle. Takže nič. Prehadzovať to prehadzuje, zase nejdú len najľahšie prevody. Poteší. Prehadzoval som presne dva dni od posledného servisu v Talinne. Idem teda ďalej. Uvidíme neskôr. Najneskôr pred Alpami to musím mať opravené. Je to robota na pár minút, vycentrovať alebo vymeniť pätku, nič veľké, ale rukou to nedáš.
Dlho nič, čo by stálo za zmienku. Vtedy zapínaš autopilota a ideš v hlave. Alebo len krútiš. Snáď len socha medveďa s pivkom, ktorý sa zdraví tradičným spôsobom. Zastavujem pred domom v strede ničoho, kde má pánko pred plotom fúru drevených sôch. K plotu sa rúti veľké psisko a poriadne breše. Pán domáci pozerá, čo by som rád. Stojí na dvore a len ho pozdravím ho kývnutím z diaľky. Fotím si sochu a letím ďalej. Dnes je najzaujímavejšou časťou asi Krstný otec v slúchadlách a názvy miest a dedín.
Pokračujem po cyklochodníku okolo rieky Nemunas. Vyzerá to tu tak dovolenkovo. Niečo ako južné Poľsko. Rieka a hneď vedľa chaty a pekný chodník na bike. Všetko čisté a zelené. Schádzam na pláž k rieke a zvažujem, že sa okúpem, ale vyzerá to tu na párty domácich a moje plány na nahé kúpanie pri ich pohľadoch okamžite vyšumeli. Otáčam bicykel a o pár minút už sedím na klimatizovanej pumpe a popíjam kávu a kolu a plánujem logistiku večera. Plán je, že dám ešte dve zastávky – jednu light a jednu na večerný nákup. A zakončím to niekde v Poľsku. Logistika je tu polovica zábavy. Hľadám ubytko niekde v miestach, kde by som chcel končiť, ale nedarí sa mi to. Blízko pri trase nie je nič, za čo by som bol ochotný zaplatiť. Na toaletách pred odchodom kompletne zmáčam dres a čiapku a ostáva tu po mne len kaluž na podlahe.
Letím teraz už s vetrom snáď štyridsiatkou do vnútrozemia. Sem tam ma skoro odfúkne kamión. Obchádzame Ruskú časť – Kaliningradská oblasť. Tadiaľ by to bez víz nešlo. Oproti mne sa valí vojenský konvoj humvee vozdiel a nákladiakov s vojakmi. Tie veci sú obrovské. Kolóna má snáď dva kilometre. Rusko dnes v Európe nie je zrovna populárne. Vidno, že sme pri hraniciach. Ja len dúfam, že ľuďom neprepne viac ako im už prepína. Radšej by som sa v živote viac vozil na bicykli ako plazil niekde v zákope.
Prvá z dvoch poobedňajších zastávok je v meste Šakiai v supermarkete Maxima. Keďže som na dnes nenašiel ubytovanie a na ráno už potrebujem čisté gate tak okrem doplnenia tekutín a pečiva periem v rukách v umývadle na wc pre imobilných cyklonohavice s mydlom na ruky. Na bicykli to pekne vyschne. Vôbec mi to nie je blbé a cítim sa naopak cool, ako využívam dostupné možnosti. Low cost život má svoje čaro. Ďalej pokračujeme až na hranice s Ruskom do mestečka Kudirkos. Vo vzduchu cítiť napätie. Upaľujem ďalej. O dve dedinky ďalej v Žalioji na cintoríne vidím kohútik a hadicu s vodou. Snáď pôjde. Trištvrte na sedem, ale stále je dostatočne horúco. Nikde nikto. No nevyuži to. Vyzúvam sa. Umývam si nohy, ruky, hlavu. Dávam dole dres a žmýkam aj ten. Čo s nohavicami ? Až tak sa mi tu vyzliekať nechce. Kohútik má na konci asi polmetrovú hadicu. Idem do drepu a strčím ten šlauf do nohavíc a poriadne sa zlejem a vydrhnem. Tomu hovorím sprcha, schladenie a pranie nohavíc v jednom. Verím, že mŕtvym to nevadí. Obliekam sa pred plotom a pristaví sa pri mne pán, čo smeruje na cintorín s úsmevom na tvári. Pokecáme odkiaľ a kam idem a ide zapáliť sviečky. Ja si mením čisté ponožky. Hanba zaostala niekde stovky kilometrov pozadu. Za jazdy ďalej oblečenie pekne chladí a popritom schne. Po pol hodine som úplne suchý.
Ostáva nakúpiť večeru a vyraziť do Poľska. Neviem prečo, ale celkom sa tam teším. Je to proste niečo bližšie, známe. Poľštine celkom rozumiem. Pol ôsmej. Za mnou zatiaľ 240 kilometrov. Mesto Vilkaviškis, kde sa zrovna konajú mestské slávnosti. Pekné malé mestečko plné zelene. Predieram sa k Lidlu. Večera číslo jedna na mieste už tradične pri nákupných vozíkoch. Vyzúvam tretry a stojím bosý na teplom asfalte. Všade je tu kopec pekne oblečených ľudí.
Dve hodiny a mal by som byť na hranici. Litva ma so západom slnka vyprevádza nekonečnými poľami a prvými kopčekmi. Konečne. Priateľu poviem Ti, rovina sa ide síce ľahšie fyzicky, ale ťažšie mentálne. To je múdrosť na dnes – život je zmena. Keď sa nemení, je to nuda. Na hranici ma vítajú dvaja vojaci a jedna vojačka vyzbrojení poriadnymi samopalmi. Jedna unimobunka vedľa cesty. Desať hodín večer. Odovzdávam občiansky a čakám. Chcel som si skrátiť čas tým, že si pozriem na mobile cykloservisy po ceste. Do kopca je to bez prevodov fakt mordor. Ale nie je tu signál. Asi preto čakám 15 minút. Popri tom ma žerú komáre. Mám za sebou 5 štátov a Poľsko bude šiesty, ale na hranici ma zatiaľ nekontrolovali. Asi tu nečakali Slováka na bicykli. Neviem.
Úvod od Poľska je zaujímavý. Pahorkatiny s hospodárskymi udalosťami. Mestečko Wižajny. Na námestí tu stojí niekoľko stanov a vedľa nich turistické bicykle. Chvíľu zvažujem, či sa nepridám, ale idem ďalej. Cestu lemuje cyklochodník. Toto je koniec Poľska. Asi tak ako pre nás Poloniny. Krásna infraštruktúra. Stojím na parkovisku, kde sú prístrešky a náradie na bicykel. Je to hneď vedľa trojičného bodu: Poľsko – Litva – Rusko. Dám si tu večeru. Nebyť tej mládeže, čo si tu vedľa robí párty tak to asi to zvažujem aj ako nocľah. Nevadí, že ešte nemám tristo kilometrov. Škoda, vyzerá to fakt dobre. https://maps.app.goo.gl/NPDDbkmgvnPB9g4T8. Pár kilometrov navyše ráno nikdy neľutuješ. Sme už južnejšie takže tma začína byť plnohodnotná. Ďalej je to dnes len jedna nekonečná stavba. Vôkol pasienky striedajú lesy a znova opačne. Oblasti chladného vzduchu striedajú oblasti horúceho vzduchu. Potiť sa v noci na bicykli je vždy transcendentálny zážitok. Stavba sa tiahne desiatky kilometrov. Rozširujú starú cestu alebo niečo také. Našťastie idem v noci a môžem veselo ignorovať desiatku semaforov.
Dnes svoj limit tlačím fakt už len z povinnosti. Hneď ako odbije 300. kilometer sedím na zastávke, ale nie som s ňou spokojný. Zase by to bolo meter od cesty a túto chybu už nechcem opakovať. Na mapy.cz vyberám prístrešok asi o tri kilometre ďalej. Je asi tristo metrov od hlavnej cesty pri jazere. Verím, že tento krát to vyjde. Jackpot. Vyzerá to dobre. Prístrešok je prázdny. V strede veľký okrúhly stôl. Napratám sa dnu. Hneď vedľa Toi – Toika. V okolí stojí niekoľko dodávok, stanujú tu aj motorkári a pri vode je pár rybárov. Nebyť rybárov tak sa idem okúpať. Myslím, že môže byť. https://maps.app.goo.gl/nqvwGzKi2zYvSjSM6. Vyzerá, že v Poľsku sa na mapy bude dať spoľahnúť. Večerná klasika a spať. Dobrú noc.

