Klasické ráno. Začínam ešte pred východom slnka. Všetko, čo mám je suché a mám možnosť umyť sa v studničke. Paráda. Noc bola dobrá aj keď občas som sa zobudil na gospel hudbu z kaplnky. Neviem či to bol sen alebo nie. Javier nič nepočul. Dnes to bude zaujímavý deň. Na trati čaká Col de Tende – prechod z Talianska do Francúzska. Konečne poriadny kopec. Achilovka ešte nie je tip top, ale minimálne sa to nezhoršuje. Všetko ostatné je zatiaľ v poriadku. Zadok si zvykol a ruky sú aj keď už permanentne, len mierne stŕpnuté. Zatiaľ bez technických problémov, akurát včera večer som stratil šrubku z tretier, ktorá drží zarážku na kufre. Našťastie SPDčka sú obojstranné. Vyriešim to pri najbližšej príležitosti. Mám rád keď vybavenie plní N-1 kritérium. To znamená, že keď sa jedna vec pokazí, ešte stále to pôjde. Už druhý deň vyrážame spolu.
Zastávka na raňajky hneď v mestečku Alba. Jedno z najčarovnejších miest, ktorými som v Taliansku prešiel. Alebo som sa len rozcítil, neviem. Mestečko je mierne na kopci, obklopené vinohradmi a v diaľke sa na horizonte črtajú Alpy. Pekná tradičná architektúra, farby a budovy spolu dokonale ladia. Taká idylka. Ako z obrázku. Mini pekáreň s potravinami je dobrá voľba. V Taliansku Ti spravia bagetu podľa priania kdekoľvek. A hlavne nepchajú všade mäso. Jednu si dám na mieste a jednu zabaliť. Hlavne nech je tam poriadna dávka tvrdého lokálneho syra. Zásoby doplnené – najbližšia zastávka bude dnes v Cuneo o 80km neskôr.
Asi po hodinke jazdy na križovatke medzi vinicami stojí auto a vedľa neho chlap s foťákom. Z diaľky to vyzerá na policajta. Po zastavení zisťujem, že je to Andy Buchs – organizátor tohto dobrodružstva. V Krakowe som s ním vôbec nepokecal, teraz máme čas na desaťminútový rozhovor. Ďalší Švajčiar, žije vo Francúzskych Alpách. Milý človek. Vymieňame si dojmy a zážitky. Upozorňuje na uzavretú cestu a oplotenú hranicu medzi Talianskom a Francúzskom na Col de Tende. Vraj sa dá prebojovať, – prejsť okolo násobných oplotení, ale v rámci organizácie akceptuje aj prechod hranice vlakom, ktorý ide tunelom popod masív. Kto pôjde vlakom dostane na tento úsek čas najpomalšieho pretekára. Prvý Steffen Streich posielal mailom fotky, prešiel. Andy nevie, čo v prípade, že nás tam stretne nejaká hraničná hliadka alebo polícia. Rozhodnutie necháva na pretekároch. Je to náš zážitok. Cítim potenciálne dobrodružstvo. Dlho nerozmýšľam, takýto kopec si samozrejme nenechám ujsť. Nejak bolo, nejak bude. Kupujem od neho lítiové baterky, ktoré má navyše. V trackeri vydržia desať dní. Lúčim sa.
Cesta kľučkuje pomedzi vinice, skleníky, polia a lemuje zavlažovacie kanály. Som vášnivý pestovateľ, zastavujem pri skleníkoch a prezerám si ako v skleníkoch pestujú cukety, paradajky a baklažány. Toľko baklažánov pokope som ešte nevidel. Som hotový. Pritom toto je oblasť pod horami. Teším sa do svojej záhrady. Na obzore sa týčia čím ďalej tým mohutnejšie hory. Prechádzame cez mesto Cherasco, do ktorého vedie stúpanie miestami k 20%. Rozcvička na neskoršiu časť dňa. Achilovka sa nezhoršuje. Krásne talianske mestečká začínajú byť gýčové. Možno to je len mojím vnímaním a faktom, že som na výlete, ale prídu mi úchvatné. Neviem si pomôcť. Do Cunea prichádzame niečo pred dvanástou. Priblížili sme s k Alpám a teplota sa postupne znižuje, aj keď stále atakuje tridsiatky. Je to hlavné miesto oblasti Piemont. Samotné Cuneo nechávame po pravej strane a jeho pôvab zhodnotiť neviem. Na fotkách vyzerá vynikajúco, týčia sa nad ním Alpy – skoro ako Poprad. Využívame prímestské obchodné centrum. Od rána viem z google, že je tu Decathlon, kde sa mi úspešne podarilo zohnať šrúbku do pedálu a ďalšiu kapsu na volant – food pouch – vynikajúci kúsok vybavenia. Dáš tam plechovku alebo mobil alebo 5 Snickersov. V priľahlom obchoďáku dokupujem zásoby. Minerálkou na parkovisku si robím sprchu. Slnko je stále neúprosné. Ruky a tvár spečená.
Do hôr
Z Cunea na vrch Tende, čo je vysokohorský alpský priesmyk je to tak 25 kilometrov stále do kopca. 1400 výškových. Znie to hrôzostrašne, ale konečne niečo, čo mám rád. Po prvých kilometroch stúpania je jasné, že moje spoločné cesty s Javierom končia. Typická medzera, ktorú sme si medzi sebou nechávali sa začína predlžovať. V kopcoch nestíha. Všimol som si to skôr, ale za uplynulé dva dni také dlhé kopce neboli. Zastavujem sa v Limone Piemonte – horské mestečko, na ďalšiu bagetu, kávu a kolu. Toto bude naše posledné spoločné posedenie. Vyrážame spolu a lúčime sa. Možno sa ešte uvidíme. Nevadí mi to a teším sa na samotu. Popravde som sa jej v takomto množstve bál, ale teraz si to užívam. Pri prechode ďalšou horskou osadou narážam na prvé tabule oznamujúce uzáveru cesty – cesta je vo výstavbe. Prechádzam okolo a dúfam, že ma nik nestopne. Tabúľ a plotov musím ignorovať hneď niekoľko. Nie je to niečo, čo ma necháva vnútorne v pohode, ale som v dobrodružnom móde. Nový asfalt. Je to lahoda. Teda až kým nenarážam na partiu robotníkov a mechanizmov, ktorý ten asfalt zrovna sypú a valcujú. Schádzam z cesty a tlačím bicykel popri sálajúcej ceste. Zdravím sa Bongiorno. Pousmejú sa na mňa, pokrútia hlavou, ale nik ma nestopne. Yes. Dúfam, že dnešný nový úsek nie je veľmi dlhý. Asi po 500 metroch už z asfaltu nesála teplo. Tento tu je minimálne od včera. Topka. Nasadám na bicykel a už si to užívam hore kopcom po novom koberci. To, že je cesta zatvorená znamená nula, presne nula áut. Sem tam motorka. Sem tam ovce. Lepšie to ani byť nemohlo. Asi po hodinke trápenia a užívania si prichádzam do sedla na vrchol prechodu. Ďalšie zátarasy. Toto bude hranica. Zatiaľ to šlo dobre. Na vrchu Tende je systém pohraničných vojenských pevností z konca devätnásteho storočia. Obzerám si ich len z diaľky. Nechce sa mi mimo trasu. Vrch prechodu je vo výške 1870 metrov.
Col de Tende: Cesta môže byť
Happy ja v Taliansku
Na francúzskej strane pokračuje cesta šotolinou s riadne veľkými šutrami. Na horský bike by to bol zážitkový zjazd. Na naloženom graveli s boľavými dlaňami je to za trest. Míňam ďalšie zátarasy a už si to s rukami na brzdách valím dole. Som vo Francúzsku a čaká ma 20km zjazd. Predo mnou sa otvára obrovská dolina. To je radosti. Po pár kilometroch sa šotolina mení na nový asfalt. Nebesá. Takto ostré serpentíny som ešte nezažil. Raz po pravej a raz po ľavej strane zraz a 30 metrov podo mnou cesta kadiaľ o pár sekúnd poletím. A znova a znova. Klopím bicykel na hranicu možností plášťov a mojich schopností. Tu si treba dávať riadny pozor. Jednak je to nebezpečné a jednak tu nemám čo robiť. Ak by niečo tak sa budem tváriť, že som si nevšimol zátarasy.
Happy ja vo Francúzsku
Som skoro dole. Prichádzam k ďalšiemu plotu. Ten už sa obchádza ťažšie. Je natiahnutý od útesu po ľavej strane po zraz na pravej strane cesty. Začínam cítiť prúser. Našťastie sa mi to s prenesením bicykla ponad zráz podarilo. Fú. So srdcom už niekde v krku pokračujem ďalej. Prechádzam popred bránu bežiaceho kameňolomu. Snáď ma odtiaľ nikto nezahliadne. Naspäť sa mi ísť určite nechce. Po ďalších 500m ďalší plot – tento krát bráni vjazdu na most. Už by si s nimi mohli dať pokoj. Chcem ísť ďalej. Obchádzam plot, zľava doprava a nevidím možnosť ako prejsť. Most vedie cez príkre štrkové zrazy a dolina sa nijako obísť nedá. Je tam vyše 50 metrov hĺbka. Pozerám mapy a hľadám možností. Buď budem liezť po pletive z vonkajšej strany asi do tretiny plota a držať v ruke 30 kilový bicykel alebo neviem. Keď spadne bicykel alebo ja, bude prúser. Túto možnosť zavrhujem. Mám ísť do kameňolomu poprosiť aby mi otvorili most? Začínam byť zúfalý. Piati ľudia mostom už prešli. Vyzerá, že plot bol posilnený a nedá sa ním len tak ľahko prejsť, alebo mi niečo uniká. Možno bol v tom čase tento odomknutý. Bez bicykla už by som bol na druhej strane, ale tá opacha je podstatou týchto pretekov.
Nie až tak happy ja, ale zatiaľ v pohode
Podľa mapy by mala byť niekde dole stará cesta. Idem teda tam. Chvíľu bicykel tlačím dole kopcom, chvíľu sa zosúvam s lavínou kamenia, chvíľu padám. Je to prúser. Stará cesta dolinou je zosunutá a tie zrazy s bicyklom nezleziem. Dole to nevyzerá o nič schodnejšie. Som do nitky spotený. Žihľava. Prach. Hmyz. Zosúvajúca sa šotolina. K ceste aj ak tam dole nejaká ešte je sa nedostanem. Ak áno tak nie zdravý. Idem sa vrátiť. Ak tak rozoberiem bicykel a postupne ho prenesiem cez plot. Naspäť k mostu mi to trvá snáď tri krát toľko ako to trvalo dole. O fyzických silách ani nehovorím. Zúfalým bojom so zosúvajúcim sa svahom tu trávim asi hodinu. Už z diaľky vidím Javiera pri plote. Ako ho rád vidím. Dvom sa to určite bude riešiť ľahšie. Zmordovaný a špinavý vychádzam na cestu a od radosti naňho kričím a normálne sa objímeme. Za plotom na moste sa zrazu zjaví lokálny cyklista, ktorý sa už už išiel otočiť. Využili sme jeho pomoc a traja sme oba naše bicykle preložili cez dvojmetrový plot. Obliezam roxorový plot, nechávam pod sebou priepasť a preliezam zábradlie mosta. Dali sme to. Odľahlo mi. Akurát, že som niekde v tom kopci stratil náradie. Vraciam sa do toho bordelu a po pár minútach sa víťazoslávne vraciam aj s náradím.
Unhappy ja (foto: Chris Bennett)
Pokračujeme s Javierom v povznesenej nálade. Ďalšia časť zjazdu vedie krásnou dolinou. Užívame si to. Defekt. Javier, nie ja. Neverím, že moje plašte umožňujú dostať defekt. Zastavujeme pri ceste a Javi sa púšťa do opravy defektu. Povedal som si, že s ním ostanem. Ten zážitok na moste ma akosi mentálne zaviazal a dole kopcom ideme podobne rýchlo. Dolinka je úzka, kamenistá – len asfaltka, a potok. Využívam čas a zliezam kamenistým zrazom k vode. Som celý špinavý a dolepený. Štrk a piesok nalepený na spotenom tele. Popŕhlené a doškrabané nohy. To nechceš. Vyzliekam sa donaha a ľahám si do alpskej bystriny. Je ľadová. Tak to mám rád. Z jednej aj z druhej strany. Toto je očista. Tela aj ducha.
V dedinke Tende doplnenie zásob a krátky oddych. Dolina, ktorá vedie z Tende je skalnatá a úzka, doslova priesmyk tak 30 metrov na šírku. Asfalt je dobrý. Je to ako zjazd jaskyňou. Nenormálne si to užívam. Pocit, že som za ďalšou, tentokrát náročnou hranicou je úžasný. V doline sledujeme riečku La Roya až do Talianska. Taliansko som nečakal. Všade dookola Prímorské a Ligúrske Alpy. Z Talianska nás znova vedie poriadne stúpanie. Do Nice sú to ešte dve stúpania a dokopy 1000 metrov prevýšenia. Už len 70km. To je cieľ na dnes. Je niečo po ôsmej takže to odhadujem na dlhý večer. Už v prvom stúpaní sa opäť lúčim s Javierom. Uvidíme sa v Nice. Tam budem nocovať, tak ho počkám, spoločnosť pri večeri a zdieľanie zážitkov je fajn.
Druhé stúpanie na Col de Braus zo Sospelu – 11km s prevýšením 650m, končím už za tmy. 22:15. Názov mi je známy z Tour de France. Vrchol sa nachádza 1002 metrov nad morom a Nice je na hladine mora. Zjazd bude dlhý. Do Nice je to ešte 40 kilometrov. Hodinka niečo. Zjazd začína krásnymi serpentínami a až po L‘escaréne si ho užívam. Cez deň to musí byť ešte lepšie. Ďalej je to otrava. V doline sa ochladilo, je mi zima. Pokračujem neznámymi dedinami a myslím len na Nice. Letím cez nekonečné predmestie zo severovýchodu, neviem či som už v meste alebo sú to oddelené mestečká. Vôbec mi to nepríde sympatické, skôr som znechutený, nie je tu zrovna najčistejšie. Po 15 kilometroch toho, čo vnímam ako predmestie prichádzam na promenádu pri pláži. Konečne.
Checkpoint 4
Selfíčko pri nápise „I love Nice“ tesne pred polnocou. Zatiaľ som to nespomenul, ale pri každom checkpointe je potrebné spraviť si fotku a do 24 hodín ju poslať organizátorom. Javier je tak hodinu a niečo za mnou. V kopcoch sa trápi. Nahrávam do cyklopočítača piatu mapu v poradí. Ďalej trasa vedie po promenáde. Ľudia rôznych národností a farieb tu spia na lavičkách prikrytí perinami, na kartónoch na zemi… Neviem, čo som čakal, ale toto na mňa nespravilo bohvieaký dojem. Kamošovi Mišovi trvalo dva týždne kým ma naučil že sa to číta Nís a nie Nicee. Od vtedy sa toto mesto teším. Vraj je pekné. Nie žeby som sa ponáhľal, ale myšlienku na prehliadku centra zavrhujem. Na to, že je polnoc je tu celkom rušno. Promenáda s plážou musí byť cez deň malebná. Na konci niekoľko kilometrovej promenády využívam sprchu na pláži – kompletne sa vysprchujem a prezlečiem. Boží. Pozerám na mobil, kde teraz po polnoci zoženiem jedlo. Ideálne tak aby som sa nemusel vzdialiť od bicykla. Vraciam sa smer mesto a mierim k MC Donalds. Bicykel zamykám, elektroniku si beriem radšej so sebou. Dnešná večera – syrové nugetky, zemiačiky, hranolky, kola, zmrzlina. To na dnes stačí. Žalúdok zatiaľ neprotestuje.
Medzičasom ma obehol Javier a je asi 3 km predomnou. Idem ďalej. Zastavujem na mieste, kde by mal podľa GPS byť – hotel. Tak na to kašlem. Maj sa dobre priateľu. Viac sme sa za preteky nevideli. Idem ďalej. Dnes som najedený a vysprchovaný, stačí mi kľudné miesto niekde vonku. V Nice som teda strávil dve hodinky. Celkom som sa naňho tešil. Pokračujem ďalej po promenáde, obchádzam letisko a prichádzam do vedľajšieho mesta Cagnes-Sur-Mer. Tu sa budem zajtra lúčiť s pobrežím a pôjdem na sever do vnútrozemia. Promenádu tu delí od pláže múrik a výškový rozdiel asi dva metre. Pláž je kamenistá – pobyt v piesočnatej by som ani nezvažoval. Keď zídem na pláž a ľahnem si tesne vedľa múrika nebude ma zhora z chodníka a cesty vidno. Obďaleč vidím na pláži ToiToiku. Ideál. Viac nerozmýšľam. Rozkladám sa na pláži. Je 23 stupňov a ja som rozobratý, takže spacák ani nevybaľujem. 02:20. So slzičkou v oku si dávam budík na 05:30, chcem vyraziť skoro.
More krásne hučí. Toto bude luxusné miesto. V momente zaspávam.
Deň 7: Castagnole delle Lanze(Alba) – Nice 247km. 1909/4400km.