Budí ma budík. Keby ho nemám spím celý deň. Aj tak nie som taký zošrotovaný ako by som očakával. Posadím sa na karimatku, opriem sa o múrik vedľa, ktorého nocujem a pozerám na more. Mozog mám vypnutý. Okúpať sa, neokúpať sa ? Nevidím tu dookola žiadne sprchy a soli na sebe budem mať dnes ešte dosť. Bol by ale hriech nespraviť to. Kompromis – postavím sa do vody po kolená a chvíľu si užívam. Slnko ešte nevychádza. Na horizonte len malá oblačnosť. Východ bude pekný. Dlho neotáľam a balím si svoj kúsok domova. Som pripravený vyraziť ešte pred šiestou. Budem potrebovať raňajky, veľa kávy a doplniť zásoby. Je tu krásna široká lemovaná palmami. Hneď vedľa cyklochodník. Vedľa cesta a za ňou obchodíky. Mierim do prvej poloprázdnej pekárne. Prekvapuje ma, že o tomto čase tu vôbec niekto je a, že majú otvorené. Pečivo, kapučíno, kola. Naberám si čistú vodu. Zvyšok vyriešim v prvých potravinách. Užívam si na terase kávu a pozerám na more a blížiaci sa východ slnka. Škoda, že trasa nevedie viac popri pobreží. Ale to by sme zas vynechali hory. Človeku nevyhovieš. Vyrážam niečo pred 06:30. Pauzu som mal necelých 5 hodín. Na obzore slnko zapálilo oblohu, síce ho nevidím, ale sfarbenie oblohy prezradilo, že už vyšlo.
Pohoda na Francúzskej riviere
Dnes ma čaká vyše 3000 nastúpaných metrov. Cieľ tým pádom bude určite hlboko pod 300 kilometrov. Hneď z rána vidím na profile 40 kilometrov do kopca. Najbližší checkpoint je Mount Ventoux. Ten je vzdialený 290kilometrov s 5400 nastúpanými metrami. Sen, že to dám dnes som už vypustil. Rýchla matematika. Pred výjazdom z mesta robím nákup a dopĺňam zásoby. Pred kopcom ideálne naplniť všetky fľaše vodou – spáliš viac kalórií. Čo už. Nevieš, kedy bude ďalšia príležitosť.
Trasa pokračuje cez nádhernú oblasť Preálpes d’Azur. Cesta sa prerezáva cez skalné útvary, jaskyne a útesy úzkou dolinkou. Sem tam vodopád. Okolie je krásne a uľahčuje mi štvorhodinový výstup. V dolinke zatiaľ ostal chladný vzduch. Čas dnes letí rýchlejšie ako kilometre. Lietajú okolo mňa páni na cestných bicykloch. Krajina sa postupne otvára, odhaľuje výhľady a necháva slnko aby dorazilo tú chuť, ktorú vo mne stúpanie ponechalo. Je to morda. Cítim, že noc bola krátka. Likvidujem všetku vodu a energeťák, čo mám. 10 kilometrov pred vrcholom stúpania si robím zastávku v dedinke Gréoliéres. Nanuk, kola, cookies a minerálka. Teplota už dosiahla 30 stupňov. Pokračujem. Je tu krásne. Na mesto je z kopca nádherný výhľad. Viem si tu predstaviť cyklo dovolenku. Žeby predsa len budem niekedy uvažovať o Nice ?
Préalpes d'azur
Vchádzam na náhornú plošinu. Krásna asfaltka je lemovaná lúkami a ihličnatými lesmi. Nad nimi sa týčia biele vápencové skalné útvary. Vzduch stojí. Je to ako v peci. V každej dedinke majú verejnú studničku, voda ale nie je pitná. Využívam ju aspoň na chladenie. Ja som znova dve hodiny bez vody. Teda už hodinu si šetrím posledné tri deci. Stojím a kontrolujem na mobile, kde tu niečo zoženiem. Z hlavnej cesty odbáčam aj do dediniek. Výsledok – bez obchodu, nikde ani nohy. O dvanástej mám za sebou ešte len 65 kilometrov. Odbáčam z trasy a mierim do Sparu. Zopár kilometrov hode dole, bez doplnenia vody neviem a nechcem pokračovať. Tento Spar je v strede ničoho. Z jednej strany les, cez cestu rozľahlé pasienky ohraničené vysokými kopcami. Dopĺňam zásoby. Amatérska chyba – slané čipsy, liter studenej vody, pol litra koly, pol litra smoothie – všetko príjemne vychladené. Oblečenie namočené do ľadovej minerálky. Po 2 hodinovom pobyte bez vody s potenciálnym úpalom. Vyrážam. Mám zimnicu, je mi zle, bolí ma žalúdok, hlava. Som v prdeli. Dvadsať minút sa extrémne premáham, bočím na odpočívadlo, opieram bicykel o závoru a hádžem sa na zem do trávy. Vonku je 30 stupňov a ja sa trasiem v mokrom drese. Rozmýšľam, či chce obsah žalúdka ešte raz vidieť svet alebo to ustojím. To som trošku pokašľal, priznávam. 10 minút ďalšieho oddychu ma nezabije. Aj tak dnešný výkon za veľa nestojí. Potrebujem skonsolidovať mentálne sily aby som v tomto stave vedel pokračovať.
Idem ďalej. Prostredie je dokonalé. Lesy len pomaličky ustupujú a predo mnou sa otvára Gorges du Verdon. Jeden z najhlbších kaňonov v Európe. Hlboký je poriadne. Traverz po okraji na bicykli je mierne adrenalínový zážitok. Zabúdam na svoj stav. Som znova prehriaty. Prechádzam mostom niekoľko sto metrov ponad kaňon. Moja mamka by tu mala radosť. V stánku pri moste si dávam presso, Mirindu a bagetu. Chvíľu rozprávam s tetou v stánku a v tieni pri bagete si užívam pohľad na kaňon. Teplota na teplomere – 35 stupňov. Na tieto teploty nie som pripravený. Ani neviem ako by som to robil. Zvykám si za jazdy. V Španielsku to bude horšie. Ďalej traverzujem kaňon z ľavej strany. Po pravej ruke útesy, zráz a stovky metrov nič. Miestami sa cesta vnára do útesu tunelmi. Stúpania striedajú zjazdy a dookola. Mentálne som dnes tiež ako na hojdačke. Chvíľu super, chvíľu naprd. Znova stojím na odpočívadle vedľa cesty. Opieram bicykel. Štyri hodiny poobede, na kompjútri 105 kilometrov. Predo mnou ďalší 400 metrový výstup. Skladám sa na horúci asfalt, mechanicky do seba tlačím cukríky a nastavujem si budík na 30 minút. Okamžite zaspávam.
Budík. Je mi lepšie. Chvíľu sa ešte vyvaľujem na asfalte. Pri týchto power-napoch musíš dávať pozor. Nevstaneš kedy máš a z pol hodinky je zrazu niekoľko hodín. Nechce sa mi stávať. Pohoda. Doma inžinier a tu spím ako tulák na zemi na asfalte vedľa cesty. Nič mi nechýba. Rozmýšľam, ktorý život sa mi páči viac. Pokračujem. Kopec s výhľadom vždy beží rýchlejšie aj smerom hore. Občas stojím kvôli fotkám. V diaľke sa týči Mount Ventoux – zajtrajší checkpoint. Ešte je ďaleko.
Gorges du Verdon
Luxusný zjazd ma privádza do malebnej francúzskej dedinky Aiguines, ktorá sa obklopená vinohradmi týči nad rozľahlým jazerom. Dopĺňam vodu, dávam si pečivo. Pozerám ubytovanie. Najradšej by som to zabalil hneď, nemám na dnes žiadny plán, ktorý by ma hnal. Ale je ešte skoro. Po chvíľke sa mentálne štartujem a vyberám na mape kopec, ktorý dnes bude cieľom. Col d’Espinouse. Tam môžem spať. Dohodnem sa sám so sebou. Takže ešte 60 kilometrov. Posledné kilometre zjazdu k jazeru Le Verdon do ktorého tečie rieka z kaňonu si vychutnávam voľným tempom a mierim na pláž – sú tu dovolenkujúci ľudia. Idem sa regulárne okúpať. Vyzliekam cyklo oblečenie a obliekam si plavky. Ponáram sa celý do vody a plávam. Po celom dni v horúčavách je to skvelý pocit. Kompletne sa vydrhnem a obliekam si suché a čisté veci. Tie súčasné preperiem, vydrhnem a zavesím na bike. V kráme nad plážou dokupujem tesne pred záverečnou ďalšie kalórie. Môj žalúdok dnes nespolupracuje nezávisle od toho, čo doňho dám. Nie žeby som sa nejako snažil. Dám si predsavzatie, že sa začnem lepšie stravovať. Mám dosť vody a nejaké sladkosti na celý večer. Státia dnes bolo viac než dosť. Tak predsa ešte jedna zastávka. Stojím na moste (Pont du Galetas), popod ktorý vyteká rieka z kaňona. Pohľad stojí zato. Ľudia si užívajú na člnoch a paddleboardoch v azúrovo – zelenej vode. Závidím. Musím povedať, že Francúzsko sa mi zatiaľ páči.
Zotmieva sa a moje riadenie prebral autopilot. Ja poletujem niekde v neurčitých myšlienkach. Krajina je zvlnená a po nekonečných rovinách v Taliansku to dobre padne. Uvažujem ako sa budem cítiť zajtra. Dnes to nebol ľahký deň. Na to, že som v Provensálsku prichádzam až keď vchádzam na nekonečné levanduľové a medovkové polia. Vôňa ma vytrháva z hlavy – je všadeprítomná a dala by sa krájať. Nad medovkou práve zapadá slnko a za levanduľou sa týčia hory. Predstav si, že si v obchodíku s výrobkami z levandule. Ale nie si. Si vonku a tá vôňa je ohromujúca. Doprava úplne utíchla. Večerná romantika.
Posledné stúpanie ma vedie pomedzi samoty a osady. Na dnes mám kopcov dosť – cez 3000m výškových. Z bylinkových polí som nastúpal niekoľko sto metrov do oblasti lesa. Je to už z posledných síl. Zotmelo sa a ja posledné metre v hlave čakám na vrchol sedla. Čisté lúky a pasienky. Z doliny, do ktorej mierim fúka silný vietor. Pred spaním sa budem musieť spustiť o čosi nižšie. Už som spomínal, ako sú po tme všetky miesta nepríjemné a ako ťažko sa hľadá flek na spanie ? Po ôsmich kilometroch, blúdenia svetelným kužeľom mojej čelovky po okolí a asi troch zavrhnutých miestach vchádzam do lesa. Nie je to dokonalé miesto ale postačí. Preskakujem priekopu a ťahám za sebou aj bicykel. Skladám sa na mäkkom podklade pod listnatým stromom, od cesty som krytý húštinou. Mám dosť. Je mi zima. Teším sa do spacáku. Drhnem seba. Drhnem zuby. Od cesty som mierne krytý, čiže svetla od príležitostných áut vidím ale šoféri mňa nie. Volám domov. Kontrolujem na mape, kde sú ostatní jazdci. Dnešný deň som prežil osamote. Vôbec mi to nevadí. Tých podnetov je neskutočne veľa a čas letí. Človek je väčšinu času prítomný a vníma. Mám pocit, že čas beží extrémne rýchlo a zároveň veľmi pomaly. Najbližšie za mnou – asi len päť kilometrov je Chris z Nového Zélandu. Videl som ho prvý deň pretekov. Počkám kým pôjde okolo, zablikám naňho tak aby sa nezľakol a zakričím. Pristavuje sa a chvíľu sa rozprávame. Vraj som jeho cieľom už niekoľko dní a nedarí sa mu dobehnúť ma. Pán má po 60tke. Je to týpek. Lúčime sa a s prianím dobrej noci/ šťastnej cesty pokračuje ďalej pod Mount Ventoux.
22:45. Konečne spacák. Mám pocit, že horím. Dúfam, že to do rána prejde. Ak nie, čaká ma v lepšom prípade naprd deň a v horšom prípade ma to vyradí niekam na hotel. S malou dušičkou zaspávam. Budím sa. Cikať. Vychádzam zo spacáku. Okamžite sa klepem ako osika. Takúto zimnicu som nemal ani nepamätám. Rýchlo do spacáku. Horím ale nepotím sa. Toto mi chýbalo. Zaspávam. Toto sa opakuje ešte asi tri krát. Zimnica sa ozve ešte len vystrčím ruku spod prikrývky. Moje telo sa cez noc zbavuje litrov vody. Nechápem odkiaľ ich má.
Deň 8: Nice – Malijai 175km. 2084/4400km.
