Dnešná noc nebola úplne ideálna. Dookola jazdili autá a pravidelne som sa budil. Vstávam a balím sa ešte po tme. Chcem sa vyhnúť ľuďom, čo prídu na prvý autobus. Nepodarilo sa. Ja sa balím a dookola postávajú cudzinci. Aspoň majú zážitok. Hneď z rána ma čaká malý kopček a následne náhorná plošina, vychutnávam si východ slnka. Bojujem s nohami, bojujem so sedením. Ale aj tak si vedú celkom dobre. Síce unavené, ale idú. Asi po hodine ma dobieha ďalší jazdec – Marcel Graber. Len sa zbežne pozdravíme, prehodíme pár viet a fičí si ďalej. Jemu sa podarilo vychytať ubytko vo Vasváre. Táto časť Maďarska sa mi páči. Búra mi stereotyp o tejto krajine. Nemám žiadne jedlo a ostáva mi posledná voda takže budem stáť v prvom otvorenom obchode alebo na pumpe. Tu znova stretávam Marcela. Voda, pečivo, energeťák. Doobeda sa s Marcelom minieme ešte pár krát pri zastávkach a viac nie.
Na Slovinskú hranicu by to malo byť necelých 70km. Teším sa. Tento záver Maďarska je veľmi pekný. Národný park Orség. Nikdy som o ňom nepočul. Krásne ihličnaté lesy a vidiecka architektúra. Jazdu si užívam. Pred hranicou si dávam zastávku v poslednej maďarskej dedinke. Dávam si kávičku, pečivo a kolu. Na cestu si beriem jeden Monster. Na hranicu je to celkom strmý kopec. Miestami cez 20%, spolu asi 200 výškových metrov. Vždy keď ideš hore pamätaj – pôjdeš aj dole. Do Slovinska teda letím krásnym zjazdom. Hranica je znovu mentálne osviežujúca. Názvy maďarských dedín konečne striedajú tie slovinské. Cesta pokračuje lazmi. Je krásny deň. Počasie zatiaľ praje.
Pretekov sa zúčastňujú aj dve kočky. Jedna z nich je Berni. Je zo Slovinska a trasa by mala viesť okolo jej domu. Ešte v Krakowe počas briefingu som zachytil, že pripravila mini zastávku pre všetkých jazdcov. Ak sa chce doma zastaviť musí takú možnosť ponúknuť všetkým. Aby to bolo fér. Nepamätám si, kde by to malo byť. Zachytil som len, že za hranicou ? za Ptujom ? Alebo za Ľubľanou ? Snáď si to všimnem. Sprcha po dvoch dňoch vo vlastnej šťave bude stáť za to. Myslím na to a pozorne sledujem okolie.
Čo som nečakal je Rakúsko, asi po hodine prechádzam hranicu. Radšej skontrolujem mapu. Čaká ma len 20km Rakúska. Je to škoda, lebo infraštruktúra je tu obdivuhodná. Cyklochodníky úplne všade. Bad Radkersburg je malé pravdepodobne nevýznamné mestečko. Spravilo na mňa ale veľký dojem. Všade kopec cyklistov. Väčšina vyzerá na dôchodcov. Priamo z mesta, mostom cez rieku Mur prechádzam znova hranicu.
Opäť Slovinsko a po výjazde z mesta opäť krásny a na cyklistiku veľmi príjemný vidiek. Lazy pomaly striedajú vinohrady. Krása. Dnešok si užívam. A mňa si užíva slnko. Podľa profilu ma sa na mňa teší solídny kopec, kde musím na najľahšom prevode stáť. Na vrchu kopca prechádzam malebnú osadu Cerkvenjak, ktorú vďaka kostolu vidím už z diaľky. Myslel som si, že je to Ptuj. Buď majú všetky mestá niečo do seba alebo je to iným vnímaním na výlete. Dopĺňam tekutiny a letím ďalej.
Znova u krtka
Ďalší checkpoint by ma mal dnes čakať na 140. kilometri. Dám si tam poriadne jedlo. Plánoval som pizzu alebo cestoviny, ale osud to zariadil inak. Pri vjazde do mesta vidím Krtek Burger. Krtek so mnou cestuje už druhý rok. Táto zastávka je pre nás povinná. Je to síce bufet pri ceste, ale spravím mu radosť. Budeme stáť tu. Dám si burger z vyprážaného syra, porciu hranoliek a kolu. Jedlo je obrovské. Moje srdce jása. Moje telo ma určite nenávidí. Čo sa týka trávenia tak na počudovanie bez problémov. Mám pocit, že by som bez zvyškov strávil aj klince. Tri dni do seba tlačím nezmysly a hektolitre tekutín a všetko OK. Na WC som bol snáď raz. Či ? Proste dokonalé spaľovanie. Dúfam, že to vydrží čo najdlhšie.
Mesto Ptuj je najstarším mestom Slovinska. “Funguje” už od doby kamennej a najväčší rozkvet zažilo počas Rímskej ríše. Dobrý výber checkpointu. Staré mesto je krásne. Dlho nezdržím. Určite stojí za dennú zastávku. Checkpoint je znova na brehu rieky s výhľadom na mesto. Sadám si na obrubník, nastavujem novú mapu v Garmine a teším sa z ďalšieho míľnika. Medzičasom sa teplota opäť priblížila k 35ke. Nestíham piť toľko vody, ani mi nechutí. Škoda, že som si to nerozplánoval tak aby som spal v tomto meste. Nevadí, prídem možno inokedy. Alebo aj nie. Ďalší checkpoint – Benátky. Pokračujem. To teplo ma zabije.
Asi po 10 kilometroch vidím billboard. Na ňom vysmiata Berni a „Welcome all riders“. Teším sa, neminul som to. Je to niekde v dedinách predo mnou. O kilometer znova menšia reklama so šípkou do dvora. Toto bude dnešný highlight. Vchádzam do otvoreného dvora, dookola náčinie na cvičenie – záhradná posilka. Je to tu útulné, vila s obrovskými presklenými stenami, vo vnútri ďalšie športové náčinie. Tá baba žije športom. Klopem, zvoním. Nikde nikto. Po dvore pobehuje robotická kosačka. Pod prístreškom posedenie, hrniec s cestovinami, chladnička plná nealko piva a koly. Ďakujem. Za domom nachádzam sprchu a bez hanby sa vyzliekam a 5 minút sprchujem. Operiem si veci. Až potom si všímam kameru smerom na sprchu, snáď nie je zapnutá. A ak ide tak sa aspoň pobavia. Mali sme využiť asi len tú hadicu pred domom. Nevadí. Vymením si kraťasy, dres vysuším na slnku. Využívam predĺžovačky, nabíjam si zariadenia. Vychutnávam si studenú kolu. Na lehátku, pod dozorom susedy cez cestu si na 20 minút v tieni zdriemnem. Je pol druhej. Najväčší úpek. Neponáhľam sa. Toto je lajf. Polka tretieho dňa a takýto luxus.
U Berni na návšteve
Ešte asi 30 kilometrov roviny a potom prídu kopce. Podľa profilu na Garmine to vyzerá na ťažký večer – vyzerá to doslova ako hrebeň. Nejakých 7 síce krátkych ale o to strmších kopcov. Prechádzam Slovenskou Bistricou, všetko je tu zrazu slovenské – prechádzam okolo Socky a idem Dobrna. (haha). Polia a vinohrady vystriedali opäť lúky lesy a osady v lese. A poriadne kopce. Je tu krásne. Tu niekde vraj trénuje Pogačar. Plús mínus 100km. Po treťom kopci prichádzam Dobrna a robím si zastávku v potravinách. Teta predavačka ma spovedá odkiaľ idem a kam mám namierené. Milé stretnutie. Dám si svoju klasiku a navyše cukríky. Chcelo to zmenu.
Ďalšie štyri kopce a začínam mať dosť. Sú krásne a ja som ťažký. Pomaly sa stmieva. Idem už 17 hodín. Dnes mi to ide pomalšie. Teplo, kopce, slabá noc na zastávke a viac prestávok. Práve tie ale robia tento záhul výletom takže mi to nevadí. Na večeru zastavujem v mestečku Parižlje. Našiel som tu pekárničku spojenú so zmrzlinou. Topka. Na večeru makovník, teda dva, gatorade a dávka zmrlizny. Mám za sebou 230km, rozmýšľam, čo ďalej. Či chcem, či nie začínam byť vyčerpaný. Čaká ma 20 kilometrov do kopca. Pozerám booking, airbnb – nič ma neoslovilo. Naviac je ešte málo hodín. Kilometre sa samé nespravia. Nesmiem byť slabý. Prejdem ten kopec a nájdem si miesto na spanie. Cieľ na dnes si dám aspoň 250 kilometrov. Dve hodiny ešte vydržím. Tak aby som to mal ráno max hodinku do Ľubľany.
Cesta sa začína vinúť popri diaľnici. To je super znamenie. Kde je diaľnica tam sú diaľničné mosty. Môj obľúbený flek na spanie. Úplne sa zotmelo. Tma ako v rohu. Cesta je našťastie bez áut. Väčšina jazdí cez tunel a po diaľnici. Ja musím na kopec. Míňam niekoľko luxusných mostov, kde by sa krásne spalo. Dokonca sa tu vinie potôčik. To by bola hygiena. Prázdne dediny a osamotené domčeky popri ceste na mňa pôsobia hororovo. Asi z únavy. Cez deň tu je určite krásne. V noci myslíš na hovadiny. A potom sa zbytočne bojíš. Mentálne si tak unavený, že si to len ťažko vysvetlíš ako iracionálny strach. Tvoj racionálny mozog zaspal tak pred dvoma hodinami. Musíš s tým proste fungovať. Až dovtedy kým nie si taký unavený že ti to je už jedno a ľahneš si kdekoľvek. Toto je overená taktika priateľu. Chvíľu bicyklujem a nevnímam nič. Chvíľu vediem tieto dialógy.
Presne na 250. kilometri som sa vyškriabal na kopec. Samozrejme tu nie je kde spať. Mosty tu nie sú lebo som nad tunelom. To je tak keď kvôli cieľu prepasieš super fleky po ceste. Na tomto by sa dala postaviť celkom múdra životná filozofia. Púšťam sa teda dole kopcom a na prvom mieste, ktoré vyhodnotím ako prijateľné sa zložím. Našiel som ho na 257 km. Teda nie úplne prijateľné ale môj štandard sa kvôli únave znižuje každou minútou v sedle. Diaľničný most za dedinou, nie blízko, nie úplne ďaleko. Asi 30m od mojej cesty. Môže byť. Až na to pieskové lôžko. Všetko bude špinavé. Drhnem zuby, drhnem podvozok. Vodou si umývam nohy a predlaktia. Na to repelent. Teším sa do spacáku. Neviem prečo, ale považujem ho za kúsok domova, niečo ako bezpečný prístav. Dnes som šiel 19 hodín, bol to plný deň. Potrebujem trochu dospať. Budík dávam na šiestu. Je ~23:30. Zaspávam. Teda snažím sa o to.
Deň 3: Vasvár – Blagovica 257 km. 886/4400km
