Budím sa s hrejúcim slnkom. Pod mostom rosa nepadá. Všetko suché. Krása. Dedinka je bližšie ako sa zdala v noci a takisto cesta. Darmo, optika v noci je úplne iná. S kľudom balím veci. Okoloidúce autá mi nevadia. Nie je to tak osobné.
Ľubľana ma očakáva na 30tom kilometri. Je to po rovinke alebo mierne dole kopcom – príjemná bicyklovačka. Až na nevyjednávajúce volanie divočiny. Vravel som niečo, že strávim aj klince ? Už asi nie. Toto je téma sama o sebe. Nocľah je dobre mať vyzbrojený možnosťou vykonať ranné povinnosti. Ak zrovna ideš lesom / poľami – príležitosť je všade. Potom sú tu pumpy, reštaurácie a hotely – pre viac citlivých. Ja nie som vyberavý. Letím do prvého lesa. Občas je to hneď a občas ako dnes – 20 minút brázdim krajinu pohľadom a skenujem. Detaily vynechám. Krajina je krásna, najprv zdieľam dolinu s diaľnicou a potom sa krajina otvára a vchádzam medzi polia a postupne hustnúce osídlenie okolo cesty do Ľubľany. Za hodinu a nejaké drobné prichádzam do Ľubľany. Na tu som sa tešil. V Ľubľane som bol iba raz, aj to na bicykli. A to bolo v noci. Nepamätám si z toho absolútne nič.
Musím povedať, že po troch dňoch na bicykli mi ruch veľkomesta absolútne nechýba. Milión áut, milión ľudí a cesta vedie cyklochodníkmi. Nad cyklo-infraštruktúrou by som sa určite rozplýval, keby ma aktuálne doslovne nehnevala. Prechod za prechodom. Minimálne hodinu tu trávim na semaforoch. Zosadáš a nasadáš, dookola rozbiehaš svoj tridsať kilový bicykel. Mal som to dať v noci. Na to je už ale neskoro.
Na Slovenskej ulici vbehnem do pekárne, dávam si poriadny burek so syrom k tomu presso a kolu. Potrebujem predýchať prvú polku cesty cez toto mesto. Dáva mi zabrať. Motám sa centrom. Odkláňam sa z trasy aby som si aspoň trochu obzrel centrum, námestie, nábrežie a hrad. Pekné mestečko. Idem ďalej, nebaví ma to tu. Tak ako som do Ľubľany vchádzal budem aj vychádzať. Cyklochodníky, semafory. K tomu 27 stupňov o ôsmej ráno. Kontrast k pokojnému vidieku a prázdnym nočným a chladnejším cestám. Mám sa na seba hnevať, že si neviem vychutnať návštevu krásneho hlavného mesta s krásnym názvom ? Poznáš ten pocit keď nie si stotožnený so svojimi pocitmi ? Kašlať nato. Som tu kvôli Tarife a nie Ľubľane. Idem. Cesta z Ľubľany je frekventovaná ešte najbližších 30 kilometrov. Našťastie je tu dobrá krajnica.
Raňajky v Ľubľane
Predomnou je jediný kopec dňa. Z 320 metrov nad morom do 850 metrov. Ani málo ani veľa. Je to rozdelené na dve etapy. Kopec začína v mestečku Vrhnika. Pri výjazde z mesta využívam služby cintorína a v studničke si umývam dres, hlavu, ruky, nohy. Potreboval som sa schladiť a ukľudniť z rušnej cesty. Vždy to dobre padne. Vodu na cintorínoch neodporúčam piť, ak by Ti to náhodou napadlo. Ale na umytie stačí. Prvých dvesto výškových metrov bojujem s autami. Krajnica sa vyparila a z cesty sa stala dvojprúdovka. Nákladiaky si to tu s radosťou rúbu do kopca. Niečo ako Donovaly u nás. Stúpanie sa vyrovná a ja vchádzam na akúsi náhornú plošinu, na ktorej sa nachádza mesto Logatec – človek by povedal, že je to názov pre firmu. Vjazd do mestečka je lemovaný krásnou alejou stromov. Je to ako svet nad svetom. Krásna jednoliata architektúra. Svetlé budovy a červené škridle. Naokolo lúky a hradby ihličnatých lesov. Po ôsmich kilometroch na rovinke ma čaká druhá a dlhšia polovica kopca. Áut tu už nejazdí veľa, odbočili sme z hlavnej cesty, pribudlo cyklistov. Asfalt je parádny. Je to tak strmé, že miestami jazdím cik-cak aby som nemusel stáť.
V momente sa vyhýbam cyklistovi letiacemu zhora a ten nadáva ako chorá vrana. Sorry, čo už, stáva sa. Míňam Rímske usadlosti a osadu Podkraj na vrchu kopca. Hore je príjemne chladno. Teším sa na 15 kilometrový zjazd po luxusnej ceste. Trasa vedie krásnym borovicovým lesom a chvíľu traverzuje Vipavsku dolinu, do ktorej sa o chvíľu spustí. Tento prejazd by som si určite rád zopakoval a môžem ho odporučiť. Mám pocit ako by som z hôr dobicykloval do pece. Na teplomere vidím 37 stupňov. Vzduch stojí a len mierne prefukuje z doliny, do ktorej mám namierené. Pri tejto teplote Ťa to pri zjazde vôbec nechladí, skôr naopak, zohrieva. Mám pocit ako by ma vzduch piekol zaživa. Toto mi vôbec nechýbalo. Ale zas takýto pocit som ešte nezažil. Amor fati – miluj svoj osud.
Po pravej strane nechávam skalnaté formácie a útesy a vchádzam do mesta Ajdovščina. Čas na obed a doplniť zásoby. Je asi hodina po dvanástej a ja nemám ešte ani stovku. Jednak som vyrazil neskôr, zdržala ma Ľubľana a posledné kilometre v kopci. Tradičný nákup v potravinách. Reštaurácie vynechávam. Aj tak by som sa musel zastaviť v obchode nakúpiť si na cestu. Takto to spájam. Sedím na schodoch pri obchode pod obrovským stromom. Dávam si strukovinový šalát a banány. K tomu zmrzlina, kola a na cestu Monster a ďalšie banány. Snickersy som musel vynechať kvôli horúčavám. Nad kopcami, z ktorých som práve zletel sa poriadne zatiahlo. Dúfam, že dnes nezmoknem.
Najbližšie kilometre to bude už len pár brdkov a potom talianska rovina až do Benátok. Po pár kilometroch v Dornberku využívam ďalší cintorín. To teplo ma zabije. Takto je to znesiteľné kým vyschnem. V ďalšej dedine – Renče si dávam chladené nealko pivko a ďalší nanuk. Dnes je tých prestávok priveľa. Viem o tom. A čo teraz ? Motám sa tu lebo prerábajú cesty a neviem kadiaľ mám ísť. Nakoniec zvolím pár kilometrovú obchádzku. Vlečiem sa. Navyše protivietor.
Netuším síce kedy a ako, ale som v Taliansku. Chvíľu sprevádzam Soču. Je krásna. Zistenie, že som prešiel ďalšiu hranicu ma osviežilo a naladilo. Kilometre teraz letia samé. Navyše je to absolútna rovina. Nemusím stáť, mám nakúpené. Zastavujem sa len na zmrzlinu a tiramisu – to v Taliansku musíš. Mám taký taliansky kontrolný zoznam – pizza, zmrzlina, káva a tiramisu. A môžeš ísť. Na 175 tom kilometri mám na výber. Buď frekventovaná cesta naokolo alebo poľná – lesná cesta cez prírodnú rezerváciu. Vyberám druhú možnosť. Nie je to zlé. Prachu síce toľko, že bicykel je komplet biely, ale to nevadí. Malebný singletrack. Viem, že niekoľko kilometrov po ľavej strane mám more. Po pravej strane na obzore Dolomity. V tejto časti Talianska som ešte nebol. Je to spleť vodných kanálov na ktorých plávajú vnútrozemím menšie aj väčšie lode. Sú to kanály na riekach tečúcich z hôr. Tyrkysovo sivá voda z Dolomitov. Cesty a cyklochodníky vedú po brehoch týchto kanálov. Západ slnka nad vinicami, ktoré v diaľke dopĺňajú Dolomity ma chytá po štrnástich hodinách na 230tom kilometri. Po prvú loď cez Benátky je to ešte 45 kilometrov.
Smer vetra sa zmenil a mne fúka do chrbta, veziem sa popri kanáloch, postupne sa stmieva. Cieľ na dnes nemám jasný, buď sa zložím pred Benátkami alebo – prejsť troma loďkami cez Benátky ? Teda ostrovmi patriacim k Benátkam. Historickú časť mesta trasa vynecháva. Prechádzam cez mesto Jesolo – krásne dovolenkové mestečko, ktoré otvára vstup na polostrov, ktorý z Juhovýchodu tvorí Benátsky záliv.
Posledných pár hodín som mal neúprosné tempo. Som vyžmýkaný. V dovolenkovom mestečku Cavallino už na polostrove hľadám večeru a pozerám ubytovanie. Podľa mapy sa tu niekde zložil aj Marcel Gruber, ktorého som videl pred dvoma dňami. Potraviny som už nenašiel, o 23:00 večeriam poriadnu porciu zmrzliny. Na reštauráciu v tomto čase nemám chuť. Všade je dosť veľa ľudí, pôsobí to dovolenkovo. Pristavil sa pri mne starší pár a s pomocou googlu sa snažíme komunikovať. Ak som správne pochopil takéto cestovanie je ich sen a núkajú mi ubytovanie. Ďakujem ale odmietam. Toto by bolo proti pravidlám „unsupported“. Odporúčajú kemp. Ubytovanie také ani onaké ma neoslovilo, navyše je 25 stupňov, nechystá sa pršať takže sa vyspím absolútne hocikde. V automate na snacky si kupujem doslova somariny – čokoláda, čipsy a vodu.
Idem ďalej. Ak nájdem miesto spím, ak nie idem na lode. Neuveríš. Trasa pokračuje po cyklochodníku. Ten je na visutej drevenej lávke nad morom vedľa pevniny a to vyše 10 kilometrov. V diaľke po pravej strane žiaria Benátky. Klobúk dole. My nemáme poriadny cyklochodník z jednej strany mesta na druhú. Tesne pred prístavom Punta Sabbioni kam mám namierené mi v ceste stojí nejaký človek s kamerou. Sergi. Fotograf zo Španielska keď pamätáš. Videl som ho naposledy v Štúrove. Je asi 23:45 a chalan kontroluje na mape či ešte bicyklujem alebo nie. Spí neďaleko v dodávke. Úprimne sa z neho teším. To je odhodlanie. Pre záber zmordovaného Petra. Chvíľu pokecáme a s úsmevom sa lúčime. Mám asi pol hodiny kým ma vezme loďka z Punta Sabbioni na ostrov Lido. Plavba trvá len dvadsať minút. Vystupujem niečo okolo pol jednej v noci. Nasadám na bicykel. Prúser. Mám tak stuhnuté nohy, že ich neviem ohnúť v kolenách. Ďalší pocit, ktorý som ešte nezažil. Nevieš zohnúť nohy. Teda zažil, ale nie na bicykli ale v nemocnici. Krása. Vôbec neviem bicyklovať v sede. Ak to bude pretrvávať aj zajtra skončil som. Asi som to posral priateľu. Vyskúšam to rozhýbať. Nejak to pomaličky predsa len pôjde. Lido je krásny dovolenkový ostrov. Ja to nedokážem oceniť. Ledva sa hýbem, je hodina po polnoci, tma. S jedenástimi kilometrami po absolútnej rovine bojujem 35 minút, väčšinu v stoji a preskakujem z nohy na nohu. V prístave zisťujem, že do prvej lode, ktorá ma vezme na ďalší ostrov mám nejaké 4 hodiny.
Zložím sa vedľa plota opustenej budovy asi 50 metrov od prístavu a tak 5 metrov od chodníka. Spacák ani nevyberám, prikryjem sa len plachtou proti dažďu. Z posledných síl sa umývam. Nakoľko spím vo vysokej tráve hneď vedľa kríkov a bez spacáku, dám na seba polovicu repelentu. Dúfam, že nohy do rána zregenerujú. Je 01:30. Budík si dávam na 5:00
Deň 4: Blagovica – Lido (Benátky) 285km. 1171/4400km. Som za štvrtinou.
TransItalia express
