Estepona.
Doobeda na pláži a na obed smer Malaga. Lúčim sa. Za jazdy kecáme s Rišom o pretekoch a o živote. V Malage zaparkujeme neďaleko bytu. Ideme na kávu. Vyťahujem rozobratý bicykel z kufra, lúčime sa a Rišo ide naspäť do Estepony po zvyšok. Moje sólo dobrodružstvo pokračuje. Skladám rozobratý bicykel. Popruhy z podsedlovky sa mi tak zamotali do kolesa, že jedinou možnosťou je rezať. Nevadí zašijem doma. Pravdepodobne až keď ich budem potrebovať. Chvíľu sa dobíjam – prevolávam všetky kontakty na ubytko. Pani najprv príde, potom nepríde, nakoniec sú tam ešte upratovačky. Otvoria mi ony. A ja som sa ponáhľal, že meškám na check-in. Natrepem svoj bicykel na stojáka do výťahu. Vystúpim na poschodí a dve upratovačky zhrozene pozerajú, čo za opachu som doniesol. Nechajú ma čakať pred bytom a počujem ako telefonujú niečo v zmysle: „Má tu veľký a zaje…. špinavý bicykel“. Nakoniec ho nechám na chodbe kým odídu a potom šup šup do jedálne. Mám byt s troma spálňami, obývačkou a kuchyňou. Najlacnejšie, čo som v prijateľnej vzdialenosti od vlaku a centra našiel. 253 eur na tri noci. Výdavky na ubytovanie za celý výlet: 369,50€, keď nerátam Krakow pred štartom. Čiže počas pretekov len 115,50€. Môže byť. Dnes neriešim nič. Pár hodín si pospím a pôjdem uloviť nejakú zmrzlinu, večeru a pivko do potravín. Na Malagu bude ešte čas. Jedine, čo dnes pozriem je to, kde sú obchody s bicyklami. Ráno pôjdem zháňať krabicu.
Za odmenu
V pondelok ráno – prvý pokus – idem pozrieť predajňu Trek. Peši je to pol hodinka. Po ceste skontrolujem, kde v stredu ráno sadnem na vlak a u Vietnamca v obchode kúpim dve lepiace pásky. Jednu pevnú, kobercovú, šedú a jednu klasiku. Chalan v Treku sa na mňa usmeje, za krabicu nechce ani peniaze len recenziu na google. Dohodnuté. Ak by niekto potreboval krabicu v Malage odporúčam. Happy kráčam s krabicou zavesenou cez rameno domov – vzal som si dostatočne dlhý popruh aby sa dala niesť ako kabela. Mám aj gurtňu – tá zabazpečí možnosť niesť krabicu v jednej ruke. Toľko k minimalizmu pri balení. Zastavujem sa len na zmrzlinu a vybrať nejaké ďalšie kartóny z kontajnera nech sa lepšie balí. Rozoberiem a zbalím bicykel – dáš dole kolesá, pedále, volant a to je v podstate všetko. Citlivé časti obalím kartónom z kontajnera – brzdy a radenie a celé to takto šupneš do krabice. Vedľa kolesá a zvyšok priestoru je na batožinu. Dve hodiny a je vybavené.
Úspešný lov
Zvyšok dňa pláž, mesto zmrzlina a pamiatky. Pláž tu v porovnaní s Tarifou a Esteponou praská vo švíkoch. Ľudia všetkých farieb zo všetkých kútov zeme. Alebo odtiaľto, len sú proste farební. A samozrejme musíš aj vyliezť na najvyšší kopec v meste – a tak sa trepem na hradby. Večer stretávam cyklocestovateľa zo včera. Volá sa Alberto. Hodinku pokecáme o živote na bicykli a o skúsenostiach zo sveta. Vyfotíme sa a idem ďalej. Spravil som peši snáď dvadsať kilometrov. Mám dosť. Myšlienku na to pojazdiť si to tu na bicykli som zahodil ešte v nedeľu. Bicykel radšej chvíľu nechcem vidieť. Nestíham múzeum Picassa, katedrálu ani hrad Alcazaba, tie si nechám na zajtra. Hneď po pláži. Štyri hodiny cez obed a si ako škvarka. Opaľujem sa medzi 10:00 – 14:00. Nazývam to instantné opaľovanie. To keď nemáš čas. A ja mám posledný deň. Samozrejme, že na juhu Španielska to je iné slnko ako v Gelnici. Spraží Ťa. Darmo. Malaga je krásna. Určite stojí za návštevu a za pár dní. Andalúzia u mňa vyrovnala dojem ktorý, vnútrozemie zanechalo.
Potulky Malagou
V stredu ráno dobalím posledné veci a zalepím vrch krabice. Obujem si tretry. Nosím flatové botasky Pearl Izumi aby sa v nich dobre chodilo a škatuľa je už aj tak ťažká. O pol siedmej odchádzam na vlak. Na poslednú chvíľu som sa včera v noci s bratom dohodol, že po mňa príde do Viedne. Myslel som, že to bude ľahšie. Plán bol ísť busom z Viedne do Bratislavy a vlakom do Popradu. Malaga je ešte prázdna. Na stanicu to mám tak 500 metrov. S tou krabicou dobrých dvadsať minút. Páska cez rameno je síce super ale 30 kíl reže ako ďábel. Raz na jednej strane raz na druhej. Spodok krabice som oblepil poriadnou vrstvou pásky aby som ju mohol po letisku ťahať a nemusel nosiť. Dobré nie ? S bratom už vymýšľame prenosné kolieska na krabice ako majú kufre. To by život extrémne zjednodušilo. Alebo do krabice nenatrepať všetku bagáž a dať ju ako batožinu separé. To je ale ďalších 50 eur navyše. Pri check-ine na krabicu pozerajú ako na zjavenie. Poslali ma k nadrozmernému pásu. Tu to prejde bez problémov. Posledný zážitok pri policajnej kontrole – pýtam sa či si dať dole tretry, že je tam kovový kufor. Áno. To nechcel. Ani on a ani tí ľudia okolo mňa. Moje tretry by sa dali považovať za rádioaktívny odpad. Hehe. Dávam hlavu dole a na nikoho sa radšej nepozerám.
Deň 20-22: Malaga – Viedeň – Poprad, 0 odkrútených kilometrov
Peter a jeho krabica.
