Budík na 6:30. Pocitovo dobre, ale nehodnotím predčasne. Uvidí sa na bicykli. Izba na hoteli je maličká, dve postele, stolík medzi nimi a chodba. Kúpeľňa. To je v živote taký luxus. Vážme si ho. Sprcha a balím všetky veci. Navešiam ich naspäť na bicykel, vyčistím a namažem reťaz a idem si dať raňajky. Presso, káva a pečivo ešte na hoteli. Dobrý štart dňa. Dá sa to celé prejsť aj takto, ale prídeš o väčšinu dobrodružstva. Reštauráciu zdieľam s prvými vodičmi kamiónov. 7:30, vyrážam. Rovinky dobre, z kopca dobre, do kopca opatrne, ale tiež dobre. Vyzerá, že to pôjde. Pôjdem radšej opatrne.
Prvé kilometre ako inak olivovými sadmi na úplne novom asfalte. Teraz si uvedomujem aj rozdiel v cestách medzi La Manche a Andalúziou. Pre cyklistiku vyhráva Andalúzia. K parádnym cestám má ešte aj kopce. V rámci sadov sú všetky asfaltky kompletne nové alebo aspoň nezničené. Konečne bočím z olivových sadov do horskej doliny. Po pravej strane Sierra de Huétor – predhorie Sierra Nevady a samotná Nevada po ľavej strane. Cesta sa točí kaňonom a skalnú scenériu doplňujú mohutné borovice. Vzduch je dokonalý. Teplota okolo 20 stupňov. Už teraz sme vo výške tisíc metrov nad morom. Po chvíli sa napájam na dolinu rieky Rio Aguas Blancas – v preklade rieka s divokou vodou a krajina sa otvára. 15 kilometrov je to mierny zjazd. Hneď z rána stretávam desiatky ľudí na cestných bicykloch. Na rieke je vybudovaná priehrada Quentar. Niekoľko kilometrov idem po ceste vytesanej do skaly, po ľavej strane sto metrový zráz a priehrada, po pravej strane skalná stena. Tento pohľad mi vracia chuť bicyklovať. Nie žeby som ju niekedy nemal, ale som mal namále. Preletím cez dedinky Quentar a Dudar až do Pinos Genil. Tu niekde by to malo začať.
Sierra de Huetor
Garmin zapípa. Pozerám. Na Veletu ostáva 39,28 kilometra a 2614 m stúpania. Skoro Gerlaching na jeden záťah. Noha vydrž prosím. Zatiaľ to ide dobre. Noc bola osviežujúca. Pinos Genil, odkiaľ stúpame vyzerá ako turistická dedinka na úpätí hôr. Hotely, prevádzky, kopec turistov a cyklistov. Ak sa niekedy budem vracať do Španielska tak buď Pyreneje alebo tento juh. Kanáre nerátam. Tie sú kategória sama o sebe.
Začíname stúpať. Pomaličky. Šetrím sa. Odhadom je to na 5 hodín stúpania. Optimista. Čerstvý a bez bagáže by to bolo snáď za tri. Začíname približne na 780 metroch a končíme na 3384 metroch. Je to najvyššie cyklistické stúpanie v Európe. Som vďačný, že tu môžem byť. Vychutnávam si každý meter. Výstup začína v riedkom lese. Príjemný tieň. Po prvej polhodinke značenie – 1000 mnm, a takáto značka následne každých 500 výškových metrov. Napájame sa na frekventovanejšiu cestu z Granady. Áut pribudlo. Hlavne tých športových a veľkých. Veľa testovacích vozidiel z automobiliek so šedobielym rastrom ako maskovaním voči foteniu. Preháňajú sa hore dole. Krabica za krabicou. Ja som rád, že si to vyšliapem vlastnými silami. Dúfam, že ma nič z tých športiakov nezrazí. Dlho ide cestou nahor dvojprúdovka a ja mám širokú krajnicu takže zatiaľ bez problému. Krajina sa postupne otvára a po ľavej strane nechávame obrovské jazero v doline. Už teraz je tam minimálne 500 metrový rozdiel. Noha sa ozýva pri každom zábere, ale poslúcha. Bicykel tiež. Asi po hodine končí aj dvojprúdovka aj krajnica, miestami mám ani nie meter od riadidiel po pravej strane skalnú stenu. Po dvoch hodinách stúpania si dávam pauzu na pumpe na dotankovanie. Druhý Monster dňa a pol litra koly plus doplniť vodu. Nabrať síl a ideme ďalej. Výhľady sú každým metrom lepšie a lepšie. Krajina sa úplne otvorila, Španielsko nechávam v diaľke a hĺbke za sebou. Výhľad do takej diaľky som asi ešte nezažil. Po pravej strane už nechávam novú dolinku kompletne pokrytú ihličnatými lesmi. Po ľavej strane už len zatrávnená hoľa. O niekoľko dlhých minút miznú aj lesy a postupne aj tráva a machy. Krajinu preberajú skaly. Veleta je čím ďalej bližšie, ale stále je to malá špička niekde na obzore trčiaca z masívu. Musím pravidelne stáť a vystierať nohu. Nie je to ideálne, ale som rád, že ide. Dlho traverzujeme kopec cestou vytesanou do skaly – bez serpentín. Úprimné a rovné stúpanie. Dlho dopredu vieš, čo Ťa čaká. Prechádzam okolo lyžiarskeho strediska Pradollano. Z Velety sa lyžuje sem dole. Je vo výške 2100m. Mňa zaujal atletický a futbalový štadión a ďalšie tréningové dráhy. Aspoň si môžem oddýchnuť keď na to pozerám. Trénuješ v takejto výške a potom si dole frajer.
Nekonečné španielsko
Pár minút nato zhora letí nabalený cyklista – Chris. Má to za sebou. Je také tri – štyri hodiny predomnou. Ráno stretol aj Berni. Tá ma obehla včera večer – v noci. Včera večer ma takisto obehol aj Allesandro Gomiero z Talianska. Ten sa teraz podľa mapy tiež blíži k Velete. Jeho som videl len na štarte, aj tak neviem, ktorý to bol, ešte som ich nepoznal. S Chrisom si dáme fotku, chvíľu pokecáme a letí ďalej. Naháňa sa s Berni. Berni je ročník 73 aby ste vedeli. Tento rok mala 50tku. Ja som mimo hru. Naložil mi aj 63 ročný dôchodca aj žena po 50tke. Nehovoriac o tom, že Stephen Streich, ktorý je už v cieli má pár dobrých rokov po 50tke tiež. Majú môj veľký obdiv. Prišiel som si užívať a nie pretekať, ale aj tak. Uzavrieme to s tým, že mali viac času trénovať. Záber po zábere takto prejdeš v hlave všetky aspekty života.
Meeting po ceste na Veletu
Prichádzam do Hoya de la Mora. Tu zvykne končiť jedna etapa Vuelty. Je vo výške 2512 metrov. Takže mne ostáva ešte približne 800 metrov. Oddýchnem a pokochám sa výhľadmi. V diaľke sa črtá špička Velety. Je tu veľké parkovisko a stánky s občerstvením, žiaľ bez magnetky. Dávam si ďalšie presso a jeden Monster. Neviem, či mi začína byť divne z neustáleho stúpania a výšky alebo z kofeínu. Odhadom som niekde na 600 miligramoch. Mám za sebou 4 hodiny stúpania. Čiže ešte minimálne dve. Prechádzam okolo závory popri vojenskej budove a cesta pokračuje aj ďalej asfaltkou. Tá postupne stráca kvalitu, stúpa serpentínami priamo po hrebeni a ponúka úžasné výhľady. Raz dolina napravo. Raz dolina naľavo. Vpredu hory a vzadu nekonečné roviny. Míňam poslednú hornú stanicu lanovky. Musí tu byť luxusná lyžovačka. Rastlinstvo sa už úplne vytratilo. Skaly a štrk. Ľudia na žiletkách to niekde v týchto miestach otáčajú. Chalani, cyklisti z práce mi píšu, že už len 600 výškových, ideeeš. Dvetisíc už je za mnou. Idem bomby. Kontrolujem správy, lebo každú chvíľu stojím a oddychujem a krátim si čas. Teším sa každej správe, snahy o povzbudenie typu, už nemáš veľa, to dáš, už si skoro tam potešia, ale nezaberajú – nevadí. Najdôležitejšia je interná motivácia alebo skôr schopnosť autopilota. Na mape, na obrazovke to vyzerá už teraz skoro ako koniec trasy, ale pre mňa sú to ešte dva dni v štyridsaťstupňovej teplote od skorého rána do neskorej noci. Aj tak sa teším. Aj morde aj správam. Pomaly sa zbiera aj vyčerpanie aj únava. Občas vypustí už aj hlava. Som vďačný za každú hodinu výletu. Asfaltu postupne ubúda, ale stále je to schodné na cesťáku.
Oproti mi ide len jeden cyklista, vo voľnom tielku, tlačiaci bicykel – Allesandro Gomiero, opálený Talian. Podáme si ruky. Zoznámime sa a chvíľu kecáme. Má náskok tak hodinu. Bicykel tlačí, po tých skalách to nejde ľahko a nechce riskovať defekt. Ja verím svojím plášťom. Ale ak by som dostal defekt tu tak sa asi rozplačem. Našťastie mám poskladaný jeden cestný rezervný plášť. Keby náhodou.
Na Veletu
Až na posledných pár sto metrov, kde občas asfalt úplne chýba a je to kamenistá cesta s voľnými kameňmi a zvyškami asfaltu. Záver už s cyklistikou nemá nič. Je to turistika po skale a tridsať kilový bicykel tlačím na vrchol posledných 100 metrov. Dal som to. 15:30. Pico del Veleta 3384mnm. Najvyššie stúpanie v Európe. Sedemnásty deň na bicykli s touto bagážou. Teším sa. Veľmi. Robím fotky, povinné selfie. Nahrávam do Garminu poslednú trasu. Najbližšia zastávka Tarifa. Priatelia, ja tam dôjdem. Po tomto už určite áno, zajtra. Na nohu som už aj zabudol, cestou hore ma stála tak dve hodiny navyše. Ostáva 432 kilometrov.
Pico de Veleta 3384 mnm: a tvoj bicykel, kde už bol ?
Zjazd do Hoya de la Mora veľmi opatrne. Nechcem skončiť niekde v doline. Cesta je bez zvodidiel, miestami čistá šotolina a poriadne zrázy. Nič pre ľudí, čo sa boja výšok. Ja sa nebojím aj tak občas cítim adrenalín a srdce v krku. Dám si bagetu so syrom a kolu. Odchádzam. Beží za mnou chalan zo stánku, že sme zabudli vyplatiť. Smejem sa. To tak keď si to nechal na neskôr. Moja mentálna kapacita je obmedzená. Letím ďalej. Z Velety je to 40 kilometrový zjazd do Granady. To pôjde rýchlo. Trasa cestou dole je odlišná. Ide cez to lyžiarske stredisko, čo som spomínal Pradollano. Sám hotel. Trasa sa znovu spája na pumpe, kde som stál ráno. Zastavím sa zase a letím do Granady. Cestou by som aj fotil ale užívam si zjazd a nechce sa mi stáť. Teraz pre zmenu nebolia nohy ale ruky z brzdenia. Každým metrom dole je vzduch teplejší a teplejší. Na Granadu hlásia na dnes 40tky. Zjazd je brutálny. Chcel by som ho ísť hore aj z tejto strany a naľahko. Dolinka z tejto strany je otvorenejšia, celá zelená, sú to pasienky s ojedinelými stromami a nízkymi kríkmi. Lúky sú posiate skalami. Určite najdlhší zjazd, čo som zažil. A jeden z najkrajších. Po krásnom traverze kopca, kde sa cesta zarezáva do svahu a niekoľkých serpentínach ma vítajú agátové stromy a znova olivové sady. Už mi aj chýbali.
Pomedzi oplotené domčeky a pozemky pokračujem po rovine. Dlhší čas by to mala byť už len rovina. Vieš, čo to znamená ? Polia a olivy. Granadu obídem len po okrajovej časti. Nanešťastie a našťastie. Aj by som ju chcel vidieť, aj sa mi nechce motať po meste. Misia je jasná – Tarifa. Pripájame sa na hlavnú cestu z Granady smer západ hneď pred areálom letiska. Ďalší parádny cyklochodník v Španielsku. Tankovacia zastávka v Lidli. 18:30 a ja mám za sebou 125 kilometrov a cez 3500 nastúpaných metrov. V tieni je cez 40 stupňov. Solídny extrém. Na Velete bolo príjemných 15 stupňov. Sedím pred obchodom na tom nízkom guľatom betónovom stĺpe a večeriam. Pred vchodom žobre potmavší kolega. Ale tak, že úplne tmavý, čokoláda. S fotkou v ruke a vedľa nákupného vozíka. Nechce sa mi veriť, ale o celej ho prišiel vystriedať druhý. Ten pôvodný odovzdal veci striedajúcemu, aj fotku aj vozík, odomkol si bicykel zamknutý hrubou reťazou a odbicykloval. Žobranie na zmeny. To som ešte nevidel. Skúsim to navrhnúť tým bandám pri Tescu v Gelnici. Za nejakú províziu im to zmanažujem optimálnejšie.
Pokračujem aj keď v tej horúčave. Vidina toho, že zajtra budem v cieli ma motivuje. A desí. Nechcem aby to skončilo. Fakt nie. Tento život sa mi páči. Žiadne steny, žiadna kancelária, žiadne celodenné pozeranie do počítača. Sloboda. Aj keď na mape viem kde som, v skutočnosti netuším, všetko je nové, všetko je dobrodružstvo. Nevieš, čo bude o hodinu o dve, o deň. Neviem, kde budem spať, ale zato viem, že uvidím západ slnka. Aj východ. Ani nie o hodinu neskôr stojím v ďalšej dedine. Netreba mi nič, ale studnička na námestíčku ponúka možnosť komplet sa namočiť. Je pol ôsmej, ale teplota cez 35 stupňov. Na tej rovine bez tieňa slnku neutečieš. Ani rozpálenému asfaltu. Cesta je len mierne zvlnená. Kopčeky sú maličké, ale dávajú zabrať. Hlava ide dobre, ale musím šetriť poškodené stehno – Veleta je síce za nami, ale ešte ostáva 300 kilometrov. Sierra Nevada sa pomaly stráca v úzadí. Každým kilometrom je menšia a menšia. Mám pocit, že som tam bol iný deň a nie dnes. Bicyklujem bočnými cestami pomedzi nekonečné polia a olivové sady. Občas asfalt nahrádza šotolina, občas sa nepochopiteľne vyskytnem na betónovej ceste v strede džungle v kopci s 25 percentným sklonom medzi osamotenými domami. Neviem ako autor na tieto skratky prišiel, ale aspoň je to zaujímavé. Ak tu okrem olív neriešia drogy tak už fakt nikde. V dedinke Venta Nueva stojím na pumpe a dopĺňam vodu a dávam si zmrzlinu. Pomaličky sa zotmelo a je čas navečerať sa druhý krát. Cestu z mesta sprevádzam na cyklochodníku lemovanom alejov listnatých stromov. Stojím. Opieram bicykel o jeden strom. Ja si sadnem na zem chrbtom k druhému o päť metrov ďalej. Zásoby mám. Už je tma. Prejde okolo mňa len jedna skupinka mladých ľudí s udiveným výrazom. Mám 170 kilometrov a je desať večer. Dám ešte 50 ? Mal by som ísť v noci. Zajtra bude znova peklo.
Veleta v diaľke a predposledný západ slnka
V noci toho veľa z prírody ani z miest neuvidíš. Škoda lebo práve vtedy sa ide lepšie. Trasa pokračuje po servisnej ceste popri diaľnici. Tu ani nie je čo vidieť. Akurát diaľkové svetlomety oproti. Kilometre ubiehajú pomaly. Teplota ostala tesne pod tridsiatkou aj po tme. Prechádzam dedinkami a mestečkami, dnes už autopilotom. Postupne odpočítavam kilometre a hodiny a na cyklopočítači sa hrám s profilom a rozmýšľam, za ktorým kopčekom dnes skončím. V mestečku Archidona po krátkom, ale výživnom kopci – daň za vedľajšie cesty, sedím na zastávke a rozmýšľam, či sa tu rovno nevyspím. Nie, pôjdem mimo mesto. 210 kilometrov. Zbieram odhodlanie, dnes už z posledných síl a pokračujem nájsť miesto niekde v prírode. Po tme je to vždy zážitok.
Ani nie desať kilometrov za mestom sa moja cesta konečne odlepila od diaľnice. Ostáva medzi nami stolová hora – Peňa de los Enamorados – Kameň milencov. Legenda vraví, že odtiaľ skočili dvaja milenci – on z Antequery a ona z Archidony, niekedy snáď tisíc rokov dozadu ešte v časoch, keď na Pyrenejskom polostrove kraľovali moslimovia. Pekný kus kameňa. Hneď vedľa cesty, odpočívadlo, za ním odpísaný stĺp vysokého napätia s betónovým základom v nízkej tráve. Tu by som si mohol na pár hodín ľahnúť. Aspoň tri – štyri hodiny. Opieram bicykel o stĺp rozkladám spacák a karimatku. Študujem, čo ma čaká zajtra. Hneď z rána Antequera. Počasie v Antequere na najbližšie dni od 37 do 41 stupňov. Bude to mordor. Chris aj Berni stále idú. Pozerám na oblohu. Zrazu registrujem ako sa mi nad hlavou v svetle hviezd leskne kývajúci sa odlomený, keramický izolátor. Nebude na škodu ľahnúť si o čosi ďalej do trávy. Bolo by komické keby ma ako elektrikára na cyklo pretekoch zabil padajúci izolátor. Je pred treťou nad ránom. Rozobratý zaspávam. Dnes som šiel s prestávkami 19 hodín. Ostáva jeden deň.
Deň 17: Diezma – Antequera 219 km 4235/4400km.