Najkrajšie na spaní vonku je to, že vidíš každý východ aj západ slnka bez toho aby si musel ráno vyliezať z postele. Okrem iného. Dnes sa budím v olivovom sade. Slnečné lúče sa predierajú pomedzi olivovníky. Už som spomínal, že vyzerajú ako veľké bonsaje ? Sady sú upravené a čisté. Pomedzi stromy nenájdeš nič okrem maličkej aj to väčšinou zmulčovanej trávy a oranžovej zeminy. Noha vyzerá byť celkom ok. Uvidíme, čo povie na bicykli. Po ceste, ktorou som prišiel ráno prejdú asi len dve autá. Noc bola kľudná a tichá. Nebudem to naťahovať. Idem.
Prvé kilometre dole kopcom. Opakujem sa, ale tie sady sú nekonečné. Predo mnou dolina a po stranách všade olivy. Kopce naproti aj po stranách komplet pokryté olivovníkmi. Je to krásne a zároveň depresívne. Najbližších pár hodín to bude vyzerať rovnako. Asfaltky sú našťastie parádne. Obloha bez mráčika. Vzduch v sadoch stojí. Čaká ma malé stúpanie a na vrchu kopca mestečko Sabiote, kde si nakúpim. Berni zo Slovinska, ktorej pohostinnosť som využil už skoro dva týždne dozadu je už druhý deň v meste. Niečo sa jej muselo stať. Na instagrame som sa dočítal, že rieši bicykel lebo už mala 15 defektov. Keď ju predbehnem budem na piatom mieste. Nie žeby ma to zaujímalo, ale keby ešte predbehnem Chrisa skončím štvrtý. Cieľ je ešte ďaleko a hneď ako začnem ranné stúpanie zahadzujem tieto myšlienky do zabudnutia. Budem rád keď to s tou nohou dokončím. Snažím sa netlačiť ale jednou nohou to celé nepotiahneš. Idem ako slimák. K tomu ma zajtra čaká najväčšie stúpanie pretekov a jeden z najdlhších kopcov v Európe. Nie je to podľa plánu, ale nehodlám to zabaliť. Určite nie skôr ako na Velete. Dnes dám kratší deň a skúsim to dospať.
V Sabiote je na túto hodinu podľa mojej doterajšej skúsenosti so Španielskom nezvyčajne rušno. Pri vjazde do mesta obohnaného hradbami počkám kým prejde stádo oviec. Pastier sa na mňa usmieva a kývnem mu hlavou. Pekné mestečko na kopci v strede olivového mora. Nakúpim si ovocie pečivo a vodu a presuniem sa do parku. Tu sa v studničke vyumývam. 80 percent času doteraz som išiel v ponožkách od Tinky z Karpatie zo Svitu, ani som si to neuvedomil. Ponožky som ešte na bicykli nezničil. Je mi to ľúto a vyhadzujem ich do koša. Aj keď by si zaslúžili miesto pri bio odpade. Niekoľko stromov, pár lavičiek a čierno biela dlažba. Z parku a z tieňa sa mi vôbec nechce. Na ruky dávam biele rukávy. Už o desiatej je cez tridsať.
Ranná idylka
Úbeda, ďalšie krásne stredoveké mesto pár kilometrov ďalej. Ďalšia zastávka, tento krát na kávu a idem ďalej. Toto je najväčšie mesto, ktorým som v Španielsku prechádzal. Trasa je vyskladaná vynikajúco a vyhýba sa veľkým mestám. Mám zmiešané pocity. Jednak si to užívam a paralelne sa trápim so stehnom. Rozmýšľam, čo bude s Veletou. Pôvodne bola v pláne dnes, ale takto sa budem musieť zložiť pred a dúfať, že to do rána zotavím. Pokračujem. Desať kilometrový zjazd a do večera už len konštantne do kopca. Začínajú hory. Smer národný park Sierra Magina. Olív sa však nezbavím a sprevádzajú ma ďalej. Som veľký milovník olív. Kopce, ktoré boli ešte pred chvíľou v diaľke sa dvíhajú na obzore až do výšky dvetisíc metrov. Ja ich našťastie dnes len obchádzam. Podhorské mestečko Jódar. Konečne stromy popri ceste. Mesto hneď spraví veselší dojem. Pri výjazde z mesta snáď prvý cyklochodník, čo som v Španielsku po 1000 kilometroch videl. Preliezky, lavičky, studnička. Je extrémne teplo takže tradícia – namočiť, čo sa dá a chladiť a chladiť. Musím povedať, že Andalúzia je určite krajšia a bohatšia ako La Mancha. V inom stave by sa tu dalo na cesťáku luxusne užiť. Sedím a pozerám, kam dnes dôjdem a kde sa zložím. Hľadám ubytko. Mám za sebou 60 kilometrov. Je niečo po dvanástej. Do začiatku stúpania na Veletu je to ešte 100 kilometrov. Ubytko tak hodinku max dve od stúpania by bolo fajn. Booking mi vyhodil hotel vedľa diaľnice 70 kilometrov odomňa – ideál. Dvadsaťsedem eur na noc. Neodmietam. Booking mi zožul nazbieraný kredit a ubytko ma stoji 4 eurá. Ďalší hotel, ale tak štyri dni som teraz spal vonku. Nevadí nie ? Prepočítavam: kopce, jemný protivietor, boľavá noha, prestávky. Realisticky tak 5 hodín a viac. Bookujem. Mať konkrétny cieľ na deň je dobrá motivácia.
Sierra Magina
Horský masív tejto Sierry
našťastie len traverzujeme. Olivové sady až po skalné zrázy okolitých hôr. To
majú miesto kosodreviny. Teda miesto lesov celkovo. Cesta je luxusná.
Prostredie sa so včerajšou nekonečnou rovinou nedá ani porovnať. Kopce na oboch
stranách. Dokonca zelené. Neteš sa ale dlho. Pár kilometrov po horách sa začína
krajina v doline podobať na včerajší príbeh. Navyše zvlnený.
A s protivetrom. Dnes je to skúška odhodlania. Autopilot. Hlava dole
a mentálne aj doslovne rozrážam vietor. Stojím na pumpe, predávajú tu aj
zemiaky, aj banány. Paráda. Banány a kola. O hodinu stojím na ďalšej pumpe. Nanuky,
voda, cukríky. Autopilot. Obloha sa depresívne zatiahla do šeda. Bojujem
s 20 až 30 metrovými kopcami. Keď sa Ti nechce, dokážu aj tieto potrápiť.
Približujem a odďaľujem výškový profil na Garmine. To je moja jediná
zábava. Asi som to skôr nespomenul ale jazdím bez hudby. Odrátavam kilometre a každých pár minút
prepočítavam, koľko mi ešte treba na hotel. Na dnes je to svetlo na konci
tunela. Cesty pokračujú poľami, sadmi a dookola
sa to strieda. Úplne bez dopravy. Klobúk dole pred Andym a jeho prípravou
trasy. Takto bezpečne prejsť na bicykli Európu. Ďakujem. Sierru Maginu som
nechal v diaľke za sebou a cez menšie brdky ju už ani nevidno. Obzor
už prebrala Sierra Nevada – môj zajtrajší checkpoint.
Po desiatich hodinách prichádzam
na hotel. Je šesť hodín. Spravil som 128 kilometrov a 2150 metrov. Chris
stojí 30 kilometrov predomnou. Nebyť tej nohy už som tam a šlapem na
Veletu. Keby bolo keby.
Na hoteli sa v pohode
ubytujem, bicykel nechávam na recepcii. Beriem si len časť batožiny. Treba
oprať. Pred povinnosťami sprcha a pivko a jedlo. A druhé pivko. O paradajkovej
polievke Salmorejo som ešte nepočul. K tomu hranolky a volské oká –
vraj španielske vajcia. Prečo nie. Všetko operiem, vysuším uterákovou metódou
a vyvesím na balkón. Po otvorení okna, mám pocit, že som otvoril pec
a nie balkón. Výhľad na diaľnicu.
Za ňou holé kopce spolovice pokryté olivovými sadmi. Využívam polohu diaľničného
odpočívadla a na pumpe dopĺňam zásoby na cestu. No dobre tak aj pivko
a čipsy. Volám domov. Volám s Rišom – s partiou, prileteli do
Malagy. Robia si výlet a prídu ma počkať do Tarify. Tomu sa hovorí kamarát.
Cítim záväzok šliapať aby som ich stihol.
Strečing, masáž
stehna, poriadne namazanie Muay krémom, a dlhý spánok vo vychladenej
izbe snáď pomôže. Dobrú noc.
Deň 16: Santisteben del Puerto –
Diezma 128 km 4016/4400km.