Absolútne sa mi nechce vstávať. Miesto, ktoré som našiel je luxusné. Som na vyvýšenine so zábradlím a predo mnou sa otvára zelená dolina. Sem tam prefrčí auto. V noci ma žiadne nezobudilo. Ani sa nedivím. Pozerám na mape, že Chris, ktorý chcel ísť celú noc je asi 30 kilometrov napred. Až tak dlho nakoniec nešiel. Dnes sa balím pomaly. Už to budú celé dva týždne, čo som na ceste. Väčšinu času sám. Popri úvahách vidím na nohe prisatého kliešťa. Hajzlik malý. Poctivo ho vytočím a miesto pretriem alkoholovou handričkou. Snáď to nezabudnem kontrolovať. Vyrážam po deviatej. Nezvyk.
Na vrchol stúpania mi ostáva asi pol kilometra. Následne 6 kilometrový zjazd a ďalší kopček. Po včerajšej skoro rovine je to zmena. Hlavne krajina, aj stále keď pôsobí extrémne sucho je zelenšia. Na dnes nemám žiaden plán. Uvidíme ako to pôjde – podľa kopcov, vetra a počasia. Na dvadsiatom kilometri prechádzam okolo dedinky Castillo del Langa s hradom na kopci, 15 domami, športovou halou a halou pre dobytok. Pod hradom sa nachádza ako oáza v púšti park s preliezkami. A vodou. Príležitosť na hygienu. Po včerajšku sa teším každej vode. Pokračujeme rovinou a na prekvapenie zelenými políčkami. V diaľke sa na oblohe zbieha čierňava. Nezdá sa mi to ale sme vo výške 700 – 800 metrov nad morom, takže vždy keď idem lesom je zmiešaný alebo ihličnatý. Pôsobí to nezvyčajne. Po dvoch hodinách prichádzam do mesta Daroca. Dolinka vyrezaná do oranžovej skaly. Domy a budovy kompletne oranžovej farby sú o čosi svetlejšej ako skaly a oranžové strechy sú o čosi tmavšie ako okolie. Dokonalé maskovanie. Mesto je obohnané hradbami a má obrovskú vstupnú bránu s dvoma baštami. Neviem, kto tu čo kedy potreboval brániť. Môžem povedať, že zatiaľ jedno z najkrajších miest výletu. Trochu sa pomotám, poobzerám hradby, fontánu. Dokupujem raňajky, zásoby a kamennými ulicami pokračujem ďalej. Čaká ma 500 metrové stúpanie.
Krátky zjazd a ja sa ocitám na ceste rovnej ako pravítko. Dookola len polia. Posledná dedina 7 kilometrov za mnou a najbližšia desať predo mnou. Smerujem do búrky. Stojím a rozmýšľam. Idem, nejdem ? Naspäť sa mi určite nechce. Ak budem pokračovať zleje ma do nitky. Budem najvyšším bodom široko ďaleko. Prepočítavam. Idem. Hneď ako začne viac pršať obliekam sa do nepremokavého oblečenia. V tejto teplote to znamená, že aj tak budeš mokrý, ale spotený. Riadna prietrž, niekoľko bleskov a ja si s úsmevom idem ďalej a vykúkam spopod nepremokavej kapucne. Z môjho bicykla sa stala loď. Snáď to nebude celý deň. Takéto cesty rovné ako pravítko som zažil naposledy vo Fínsku. 15 kilometrov žiadna zmena. Búrka aspoň ozvláštnila deň. Vyzliekam sa. Oblečenie je obojstranne mokré. Ostalo pod mrakom ale je tak teplo, že to za chvíľu vyschne. Som zvedavý či ho ešte dnes budem potrebovať.
Španielske meditácie
Hodinu po búrke, kompletne suchý prichádzam do mestečka Molina de Aragón. Pekný hrad. Pekný kostol. Tú už sú modernejšie a vyššie budovy – rozumej dve až tri poschodia. Širšie ulice a zelené aleje medzi budovami. Títo už pochopili, čo stromy v meste dokážu. Za posledných 400 kilometrov určite najzelenšie miesto, a to tu tých stromov nie je až tak veľa. Tu sa mi páči. Dám si tu obed. Mám za sebou 95 kilometrov. Našiel som malú reštauráciu na námestí oproti kostolu. Popravde, po ceste boli aj krajšie miesta. Falafel v placke, hranolky, káva a tri chladené koly. Môže byť. Zastavuje predo mnou biela dodávka a z nej vyskakuje Sergi. Naposledy som ho videl vo Francúzsku v Pyrenejach pred dvoma dňami. Prisadne si a mieri na mňa foťákom pri tom ako mi kladie otázky. Celý deň ideš sám a okrem dobrý deň a ďakujem v Španielčine som nič iné nepovedal. Lámem angličtinu cez koleno. Chvíľu sa spolu posmejeme. Rozpráva mi o svojom prvom zahraničnom výlete – Slovenské Tatry. Aká náhoda.
Nechávam ho a pokračujem. Najbližších 30 kilometrov ma čaká mierny zjazd. Na horizonte sa znova zbiehajú mraky zvestujúc dážď. Po desiatich kilometroch prichádzam k ďalším kamenným oranžovým formáciám trčiacim zo zeleného lesa. Molina Alto Tajo Geopark – mlyn vo vysokej jame – preložené doslovne. Cesta sa vnára do kaňonu a po oboch stranách vysoké kamenné steny. Nevedel som, že ma čaká čosi takéto, som milo prekvapený. Toto sú veci, ktoré robia tento výlet dobrodružstvom. Nevieš, čo Ťa čaká. Úzky kaňon, sýto zelená rieka, zmiešaný les. Kamenné steny. Užívam si to. Ani neviem či mi vadí, že prší. Pravidelne obliekam a vyzliekam nepremokavú bundu. Kaňon mal na dĺžku 10 kilometrov. V druhej polke ma dobehol na dodávke Sergi a každú chvíľu vyskakoval z auta aby mi spravil pekný záber. Dúfam, že ma pri tom nezrazí. V najhlbšom mieste kaňonu sa už dažďu nevyhnem a asi 9ty krát si dávam bundu a zastavujem bicykel. Dážď prešiel v prietrž s prímesou krupobitia. 15 minút stojím opretý o ihličnatý strom hneď vedľa cesty, sporadicky na mňa tečie, aspoň oddýchnem. Som premočený, viditeľnosť asi sto metrov, ale vôbec mi to nevadí. Stále je celkom teplo. Posledná hodina bola úžasná. Kamenné útvary pripomínajúce Adršpach. K tomu príjemné schladenie. Teraz si uvedomujem ako som vďačný, že neprší viac. Zmokol som len zľahka v Maďarsku a poriadne vo Francúzku pred štyrmi dňami. A dnes pred obedom. Z najnižšieho bodu kaňonu ma čaká 300 metrový výšľap, kde sa aspoň zahrejem. Dážď prestáva. Vyzliekam sa a idem. Z kaňonu na vrch planiny vedie dokonalá jednopruhová asfaltka s prerušovanými čiarami po stranách. Postupne vylieza z doliny, ktorú chvíľu traverzuje, necháva spád po ľavej strane a pokračuje ihličnatým lesom. Jediné, čo idylku hodinu kazí je moje rozladenie trávenie, časté volanie divočiny a násobné návštevy lesa, kríkov, mostov. Hodinku s tým bojujem. Uberá to sily fyzickej a hlavne mentálnej. Či chceme či nie priateľu, aj toto patrí k životu. Našťastie to prešlo.
Alto Tajo Geopark - milé prekvapenie
Pri pohľade späť, človek nedokáže
uveriť, čo ten les skrýva. Cesta z dedinky Zaojares pokračuje po náhornej
plošine. Spasené alebo pokosené pasienky a riedky ihličnatý les. Planina
mala cez 30 kilometrov. Zopár malých dediniek. Začínam sa obzerať po obchode.
Medzičasom dnes už zbehlo 11 hodín. Je osem hodín a ja budem potrebovať
doplniť zásoby. Od mesta, kde som obedoval so Sergim neevidujem po ceste žiaden
obchod. Vyťahujem mobil a kontrolujem google. Našiel som potenciálne
otvorený obchod a keď sa posnažím stihnem ho 15 minút pred záverečnou.
Bombujem zo všetkých síl. Mám so sebou už len arašidy. Prichádzam do mesta
Alcocer a blúdim hore dole, prechádzam uličku za uličkou a nič. Pýtam
sa domácich. Nič. Naberám si aspoň vodu a zapíjam arašidy. Oddychujem po
polhodinovej snahe a rozmýšľam čo ďalej. Deväť hodín. Ak google neklame
(čo v tejto krajine zvykne) o 25 kilometrov mám reštauráciu otvorenú
do polnoci a krčmu. Za hodinku a pol by som tam mal byť. Prechádzam
mostom cez veľkú vodnú nádrž a po pravej strane mi zapadá slnko. Mierime
na Juh. Do Villaba del Rey prichádzam okolo pol jedenástej. Prvá reštaurácia
zatvára o hodinu a pol skôr ako majú otváracie hodiny. Ale aspoň mi
vo dverách predajú kolu a nasmerujú do centra. V centre v krčme si kupujem nanuk
a kolu. Vidím, že ľudia pri pive majú aj chrumky tak si vypýtam aj tie.
Večera dnes nič moc, ale lepšie ako klincom do oka. Sedím si na námestí pred
zavretým obchodom hneď vedľa krčmy a meditujem čo ďalej. 210km je celkom
málo. Aj keď je rátam k tomu aj 2300 nastúpaných metrov a dve búrky.
Pán sediaci pri pive na terase hneď vedľa asi čítal moje myšlienky. Prišiel,
odomkol obchod, postavil sa za pokladňu a pozerá na mňa. Idem jasné,
hneď som tam. V takomto stave nakúpiš samé nezmysly – napríklad
dvojlitrová ľadovo vychladená citrónová fanta (polku som samozrejme vylial).
K tomu pre istotu litrová kola, ďalší nanuk, sladkosti ako na poľskej
tržnici. Nič moc, ale kalórie to má. Gracias, gracias. Ďakujem. Život
zachránený. Moje trávenie, ktoré pár
hodín dozadu protestovalo ostáva v nemom úžase. Ak by mohlo namietať asi
by sa spýtalo či mi je… dobre.
Kontrolujem, kde je Chris. Ďalších
25 kilometrov predo mnou v meste Huete. Viac menej po rovine. To dám.
Stiahnem jeho nočný náskok. Je spln. Mesiac svieti na cestu. Je extrémne veľký.
Svoje svetlo ani nepotrebujem. Cesta je rovná a prázdna. Teplota okolo 25
stupňov. Ticho. Myšlienky sám pre seba. Hodinku ešte potiahnem. Driemem si za
jazdy a moju pozornosť upúta schodisko vedľa cesty, ktoré ako keby vedie
pod cestu, hneď vedľa odbočky na poľnú cestu. Zastavím. Nevedie tam žiaden podchod,
je tam studnička. Zarovno s krajom krajnice je stena a znej rúra
s tečúcou vodou. Aj spať by sa tu dalo, nie ? Na spanie sa mi to ale
nepáči. Voda by rušila. Vedľa cesty je asi metrová zeleň a za ňou pokosené
pole. Hmm. Nič moc ale v kombinácii s tečúcou vodou a faktom, že
nemá pršať je to schodné miesto. Ďalej
do mesta sa mi nechce, ťažko sa tam hľadá spanie vonku, všetko aj tak
zatvorené. Ráno si po ceste nakúpim. Ostávam. Najprv sa idem zložiť do poľa,
rozložím si spanie, dám nabíjať zariadenia a za svitu splnu sa idem
plnohodnotne vyumývať a vydrhnúť chrup. Vodu radšej nepijem. Žalúdok ešte
nie je fit. Je po polnoci, cesta je bez
dopravy. Dávam to na naháča. Spokojne. Veľmi spokojne. Ležím si vyumývaný
a čistý, prikrytý spacákom. Pozerám na oblohu. Hviezdy a spln. Pri
týchto nociach nad 20 stupňov aj spácak využiješ skôr len pre pocit
a proti hmyzu. Ďalší zaujímavý deň.
Deň 14: Aguaron – Huete 238 km. 3580/4400km. Už len tisícka.