Ešte v posteli posúvam plán vyraziť o šiestej. Balenie dnes trvá dlhšie. Veci ventilátor vysušil. Tretry ešte suším fénom. 2 krát 15 minút. Chodidlo robí problém stále, ale budem s tým vedieť žiť. Mierne to povolilo a ja som si stihol zvyknúť. Uvidíme, čo v tretrách. Tam by to malo byť lepšie ako na boso. O pol ôsmej znášam schodiskom bicykel a svoju bagáž. Oddelene to ide ľahšie. Recepčný, s ktorým som včera volal sa smeje prečo som nevyrazil o pol siedmej ako som informoval telefonicky. Človek mieni a svet mení. V tretrách sa mi chodí celkom dobre. Pôjde to. Vyrážam pred ôsmou. Zatiaľ najneskorší štart výpravy.
Dnes je chladnejšie. Je pod mrakom a mierne mrholí. Dúfam, že dnes to bude bez dažďa. Vodu mám, jedlo ešte tiež preto hneď vyrážam. O hodinku si dám zastávku na kávu a niečo pod zub. Trasa je od rána zvlnená, fúka silný protivietor, obloha je zatiahnutá a šedá. Slnko som dnes ešte nevidel, ani tak skoro neuvidím. Vidiek a dediny a kamenné domy zo šedého a béžového kameňa pôsobia v tomto počasí depresívne. Po dvadsiatich kilometroch využívam prvú príležitosť a v dedinke Massaguel si dávam kávu, pečivo a beriem niekoľko banánov. Tetuška sa mi snaží po Francúzsky vysvetliť, že sa kartou platiť nedá. Po chvíli to pochopím a idem po cash. Musel to byť pre ňu zážitok. Horúca káva v strede historickej kamennej francúzskej dedinky mi spraví lepšie ráno. Väčší nákup vybavím neskôr, ideálne niekde v Lidli. Vo väčšine týchto francúzskych dediniek majú krásne, otvorené a čisté verejné záchody. Hneď pri kostole. Prímam pozvanie. Radosť žiť. Z instagramu evidujem, že Berni, u ktorej som bol v Slovinsku na návšteve tam dokonca za dažďa aj spala.
Po ďalšej hodine boja proti vetru prichádzam do mestečka Revel. Pekné béžové domčeky. Škridlové červené strechy, meštianske domy opreté o seba, pekné námestie. Budem sa opakovať, pôsobí to kompaktne a jednoliato. Prekvapuje ma len kemp, ktorý pôsobí ako súčasť mesta a hostí desiatky karavanov. V okolí musí byť niečo zaujímavé. Mňa zaujímajú dve farby. Žltý kruh v modrom štvorci – Lidl. Dopĺňam zásoby, dávam si poriadne raňajky a plánujem deň. Stále fúka. Mám za sebou necelých 50 kilometrov. Vyzerá to, že večer som v Pyrenejách. Nepredbieham.
Dediny striedajú polia
a stále dookola. Kukuricu strieda slnečnica a nekonečné žlté more
kvetov. Hore, dole proti vetru. Vedľajšie cesty a málo áut. Autopilot. Na
sedemdesiatom kilometri sa napájam na cyklochodník popri vodnom kanále. Je to Canal
du Midi alebo Canal des Deux Merx. 240 kilometrov dlhý kanál z mesta Toulouse
až do stredozemného mora. Toto dielo má viac ako 300 rokov. Francúzi spojili
Atlantik so stredozemným morom. Konečne zmena. 30 kilometrov pôjdem
s bočným vetrom a nie protivetrom. To sa dá prežiť. Cyklochodník je
úžasný. Po celej dĺžke ho lemuje vodný kanál zeleň a nekonečné aleje
mohutných stromov. Na kanáli sa premávajú loďky, lode a hausbóty.
Stretávam desiatky cyklistov, niekoľko nabalených cyklocestovateľov a celé
triedy školáčikov na bicykloch. Aj slnko občas vykukne. Hlavne, že neprší. Každých
pár kilometrov míňam stavidlá, kde sa v komorách zdvíhajú lode
a početné miesta na oddych – lavičky, altánky, občas verejné toalety.
Radosť bicyklovať.
Canal du Midi
Po tridsiatich kilometroch sa idylka skončila. Zase slnečnice. Mierim na západ na zvlnený vidiek. Vietor je neúnavný, ale ja už nie. Tento terén si dnes vyžaduje pravidelný oddych. Chvíľu sedím na obrubníku vedľa cesty a o hodinu znova ležím na odpočívadle na zemi a dávam si pár minút šlofíka. Mám 145 kilometrov. Je po piatej poobede. Rozmýšľam, kam dnes dôjdem. Do Pyrenejských stúpaní sa mi určite nechce. Zároveň to vyzerá na nočný dážď. Krásna monotónna krajina a depresívna obloha si dnes vyberá svoju daň. Mentálne určite najťažší deň aj keď z profilu to tak nepôsobí. Vietor spraví svoje. Chvíľu už sprevádzam horskú rieku La Garonne, ktorá ma dovedie až do Pyrenejí. Do večera to je viac menej naklonená rovina bez väčších stúpaní. Popri rieke míňam krásne maličké mestečká s kamennými mostami. Všetko je tu z kameňa. Vietor mierne zvoľnil. Slnko sa predralo cez mračná. Závan nádeje. V diaľke pred horami ostáva čierňava. Budem si na noc hľadať ubytovanie. Asi som spohodlnel. Skoro za jazdy sa mi podarilo nájsť hostel za 20€, nerozmýšľam. Zavolám, či majú voľné. Áno. Pani mi vysvetlí inštrukcie. Peniaze mám nechať v plechovke nad chladničkou. Super. Ešte 60 kilometrov.
Po 12 hodinách mordy vidím v parku sedieť nabaleného cyklistu. Dáva si na lavičke večeru. Keď sa priblížim na jeho úroveň vidím, že je to Chris. Ten 63 ročný pán zo Zélandu. Na chvíľu sa pristavím. Ja si dám aspoň Snickers. Dlho som nenakupoval. Potvrdzuje mi, že dnes je veľmi náročný deň. Nie je to len môj subjektívny pocit. Teším sa. Vyrážame a hodinku ideme spolu. Je to zaujímavý človek. Je na dôchodku a vysvetľuje mi, že po týchto pretekoch ide na dva týždne s manželkou na dovolenku do Dánska a potom štartuje na bicykli z Londýna do Atén. Aktivita na podporu vrátenia pamiatok do Aténskeho múzea. Pretekal na bicykli cez Aljašku, Austráliu… Mal pri zjazde na horskom bicykli úraz hlavy a operovaný mozog, našli ho vojaci na svojom cvičení ako leží s rozbitou hlavou pri bicykli. Ako zástupca investujúcej banky pracoval ako inžinier v tridsiatich krajinách a precestoval celý svet. Preberáme rozdiely medzi Novým Zélandom a Európou. Vraví, že od Európy očakával v spoločenských a ekologických témach viac. Ja som naopak zo Zélandu celkom unesený. Tento rok zakázali export živých zvierat z dôvodu ich blahobytu. Klobúk dole. Pokračujeme ďalej po tme. Čas letí. V pozadí sa v čierňave črtajú hory. Užívam si to. Na tejto akcii som až tak veľa ľudí nespoznal, ale ak áno jedná sa vždy o zaujímavého človeka a vždy si máme, čo povedať.
V mestečku Valentine sa po príjemnom rozhovore lúčime. Robím si prestávku v reštaurácii, kde som mal v pláne dokúpiť nejaké sladkosti a kolu, poprípade niečo zjesť. Obchádzam aspoň s jednou fľaškovou kolou, ktorú vypijem na mieste, naplním si jednu fľašu vody a idem ďalej. Mal som iné predstavy. Reštaurácia je plná do posledného miesta. Pekne oblečení ľudia. Necítim sa vhodne pripravený na posedenie – v športovom a po celodennom potení. Nevadí mám ešte Snickers. Vyrážam ďalej, do hostela je to ešte desať kilometrov. Dobieham Chrisa a ďalších 5 kilometrov ideme spolu. V dedinke Huos na mojom 210. kilometri sa odpájam a mierim do hostela: Gite Tilia. Chris pokračuje ďalej. Vchádzam do dvora cez bránu. Bicykel odkladám do kôlne. Nikde nikto. Mohol by tu počkať do rána. Parkuje tu niekoľko motoriek. Hostel je v starom dvojpodlažnom kamennom dome. Vo vnútri vyzerá ako príjemná rekreačná chata. Na prízemí tma a nikde nikto. Rozsvietim. Jedáleň s kuchyňou v strede steny oproti kuchyni kamenný krb. Na poličke zásoby jedla s cenami. Super. Zohrievam si hotové cestoviny, v paradajkovej omáčke s tofu. Môže byť. Dnes som dobre vyčerpaný a cítim sa vymrznuto aj keď cez deň mi nebola zima.
Spí sa na poschodí. Točitým schodiskom idem hore. Tu stretávam chalana z Nemecka. Vraví, že tu je ešte partia motorkárov, ale vyrazili niekam von čiže je tu sám. Ja len dúfam, že neprídu v nálade a nebudú robiť hluk. Ponúka mi repelent. Vo vnútri je vraj dosť komárov. Krása. Chodidlo, čo mi včera nedalo spať bolo pri bicyklovaní cítiť, ale dalo sa to prežiť. Celý deň som si hľadal polohy aby ma neobmedzovalo. Teraz po vyzutí tretry je to rovnako zlé ako včera. Možno trošku menej. Krívam si do kúpeľne a pred ľadovou sprchou si doprajem aj horúcu. Vedel si o tom, že v Nemecku existuje nadávka – „Warmduscher“ ? Ja by som dnes inak asi zamrzol. Dnes je to len niečo cez 200 kilometrov. Od tristovky je to ďaleko, ale pred zajtrajškom potrebujem poriadny oddych. Vôbec nevadí. Neponáhľam sa. Deň bol ťažký a monotónny. Patrí to k tomu.
Spím hore na poschodovej posteli. Pod prikrývkou najprv zimnica a potom sa opäť cítim extrémne rozpálený, bez potenia. V polospánku evidujem príchod partie po polnoci, ktorá sa rozložila po tme na svoje lôžka. Celkom potichu. Mix nemčiny a angličtiny. Nikoho som, ale nevidel. Zaujímavá a obohacujúca skúsenosť – spíš v miestnosti s ôsmymi cudzími ľuďmi, ktorých si ani nevidel. Pri nočnej návšteve WC sa klepem zimnicou ako osíka. Som rád, že dnes nespím vonku.
Deň 11: Mazamet – Huos 212km. 2867/4400km.